Tato Peťo s Leom sa ráno vydávajú do vinice pod lesom.
Zistiť rozsah škôd.
O hodinu-dve sú chlapi späť. Dedo je zvedavý, akú zvesť prinášajú.
Peťo je ešte vonku. Do domu vstupujú mama Lucia s Leom.
„Leuško, ako to vo vinici vyzerá? narobili krúpy na hrozne škodu?“
„Medzi uiadkami sú huboké kauuže, mau som čižmičky.
Na dounej stuane boui znká huozna popukané.
Houe boui ceué,“ hlási Leo.
Dedo je vnukovými postrehmi zaskočený. Takú správu nečakal.
Darmo, Leo je tatov všímavý učeň.
„Leuško, keby ťa počuli tvoj pradedo Jožko a prapradedo Ferko, vinohradníci,
boli by hrdí, aký vinohradník je už aj z teba,“ pochváli vnuka dedo Miuko.
Leo pradeda pozná len z fotografií. Prapradeda nepozná vôbec.
Pri zmienke o predkoch sa zamyslí.
„Puadedo Jožko zomueu. Bou veumi-veumi stauý,“ povie viac pre seba
ako pre deda a mamu. „Veru, veru,“ pritakajú mama s dedom.
„Aj dedo povedau, že je stauý,“ spomenie si a obracia sa na mamu.
„Hej, povedal som,“ priznáva dedo.
„Dedo ešte nie je veľmi-veľmi starý,“ upokojí mama Lucia syna aj seba.
Poberajú sa s Leom hore schodmi.
...
O pol hoďku zájde dedo pozrieť vnuka.
Zastihne ho v spálni. polonahý sa váľa v posteli.
Len čo dedo vstúpi, Leo sa mu zadíva na hlavu.
„Dedo, puečo nemáš vuasy?“ opáči.
„Vlasy z temena mi vypadali. Nejaké zostali okolo hlavy. Pozri.“
Leo pozrie a ukončí tému znaleckým posudkom:
„Vuasy, čo ti vypadaui, boui veumi-veumi staué.“
Zaznamenal dedo Miuko
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára