Nedalo mi, dlho som premýšľala, hľadala vhodné slová. Je to téma citlivá, je to téma
aktuálna. Nechcem nikoho menovať a nebudem. No budem reagovať. O to mi
v tomto momente ide.
Som
ten typ človeka, ktorý si za prvých 30 rokov života uvedomil, že bol vlastne
dovedený k akceptácii. Koho a čoho? Človeka ako bytosti. A jeho
hodnoty.
Bola
som vyzvaná pozerať sa na problém realisticky, bez ružových okuliarov, „vyjsť
z komfortnej zóny, nemudrovať a nemať falošnú lásku k blížnemu“.
Z týchto slov mi vychádza jediné: autor má nedoriešené emocionálne veci a
sklamanie z toho, že je sám otcom hendikepovaného dieťaťa....