12 februára 2021

V ŽIVOTE IDE O ŽIVOT. Aj hendikepovaných detí.

 
Nedalo mi, dlho som premýšľala, hľadala vhodné slová. Je to téma citlivá, je to téma aktuálna. Nechcem nikoho menovať a nebudem. No budem reagovať. O to mi v tomto momente ide.
 
Som ten typ človeka, ktorý si za prvých 30 rokov života uvedomil, že bol vlastne dovedený k akceptácii. Koho a čoho? Človeka ako bytosti. A jeho hodnoty.
 
Bola som vyzvaná pozerať sa na problém realisticky, bez ružových okuliarov, „vyjsť z komfortnej zóny, nemudrovať a nemať falošnú lásku k blížnemu“. Z týchto slov mi vychádza jediné: autor má nedoriešené emocionálne veci a sklamanie z toho, že je sám otcom hendikepovaného dieťaťa....
 
Za úlohu som si dala vyvrátiť niektoré slová a vyjadrenia dotyčného pána. Pretože sa v mojom svete nestretajú s realitou.
 
Ako sestra brata o 3 roky mladšieho vozičkára s diagnózou DMO (Detská mozgová obrna) som mala možnosť na vlastnej koži zažiť, aké to je, mať takú ľudskú bytosť doma. Nablízku. Za najlepšieho priateľa. A to priateľstvo trvá dodnes.
 
Nehľadím na svojho brata s ľútosťou, ale s porozumením a prijatím. Pretože akceptácia jeho aj jeho hodnoty. A pretože vedenie. Zo strany rodičov. Isteže, myslím si, že jeho narodenie a neskoršie zistenie diagnózy bol pre našu rodinu šok. Ale nie natoľko veľký, aby ma o niečo ukrátil. Spomienky z detstva sa točia okolo spoločných hier, okolo prijatia zo strany mojich priateľov, susedov, ktorí ho zbožňovali.
 
Môj brat nebol skrývaný. Nikto ho neschovával. Žil. Moja mama, možno tomu napomohol jej mladý vek, keď sa brat narodil, mala 22 rokov, bola energická mladá dáma. Nerobilo jej problém popasovať sa s hocičím. Chodila s ním na prechádzky, výlety, do školy, medzi ľudí. Nebolo človeka, ktorý by môjho brata neprijal. Môj otec mu nikdy latku neznížil. Nemal problém ostať s ním na opatrovateľskom. Staral sa o neho, motivoval. Akoby bol zdravý. Dedko neváhal praktizovať s ním rôzne cviky, učil ho piesne, trávil s ním hodnotný čas. Babka sa na neho pozerala prísne, ale s láskou (babky sú také, skúsim sem vsunúť aj niečo odľahčujúce: len aby sme hladní neostali J). Možno táto moja realita, v ktorej som vyrastala, ovplyvnila môj prístup k ľuďom ŤZP. Nehľadím na nich ako na príťaž, ale učím sa od nich. Naučili ma empatii. Toto nie je teória, toto je život, ktorý som žila, žijem a vďaka tomu, že sme s bratom jedna krv, aj žiť budem. Z toho teda, ako sa už hneď môže zdať, vyplýva aj jedna skutočnosť: nie je to len o teoretizovaní, bagatelizovaní. Všetko je to o jedincoch. Tvrdiť, že hendikepované dieťa nie je prijaté na detskom ihrisku, spoločnosťou, je viac než nepravdivé.
 
 
Mnohí rodičia (a s tým mám tiež skúsenosť) vedú svoje deti k prijímaniu ich odlišných kamarátov, zdravých aj menej zdravých. Ako príklad uvediem kamarátkine deti. Od útleho detstva ich učí a vedie k tomu, že všetky deti nie sú rovnaké. Ale všetky deti sa môžu spolu hrať, kamarátiť. Skúsim takú banálnu vec, akou je miesto v autobuse určené pre vozičkárov. Chlapci od začiatku vedia, komu to miesto patrí a prečo. Naučili sa ešte jednej veci, ktorú nemôžem a ani nechcem opomenúť: tou vecou je Nezízať. Teda nehypnotizovať človeka s hendikepom, alebo dieťa trošku iné pohľadom. Vedia, že je to nepríjemné. Neodstrkujú iné deti od seba na základe ničoho. Hrajú sa. V tomto vidím detskosť dieťaťa ako ideálnu pre učenie dospelého človeka: nerobia rozdiely, kým ich to nenaučia dospelí....
 
Skúsim sa pýtať: kto určuje väčšinovú populáciu, ktorá vníma hendikepovaných negatívne? Je integrácia nereálna? Znovu podotknem: je to relatívne a záleží na jedincoch. Jasné, že sa nájdu rodičia, ktorí majú sami problém prijať také dieťa. Lenže dávať ich do vreca s rodičmi, ktorí sa snažia vychovať zo svojich detí ľudské bytosti vnímajúce rôznorodosť každého dieťaťa? To je nehumánne. A neférové voči rodičom, ktorí sa vážne snažia.
 
Prečítala som si aj argument, že väčšinou žena, matka tohto dieťaťa ostane opustená a sama. Sú na toto tabuľky, grafy, štatistiky? Príde mi to ako predsudok. Možno osobná skúsenosť, ale zas: hádzať všetkých do jedného vreca? Poznám XY rodičov, ktorí hendikepované dieťa prijali a nerozdelilo ich to.
 
Na základe vlastnej skúsenosti môžem podotknúť, že narodením hendikepovaného dieťaťa život matky nekončí. Každá matka si určí tieto parametre a fenomény sama. Mnohé popri týchto deťoch robia kariéry, pracujú, niektoré majú rôzne verejné aktivity spojené s osvetou o diagnózach svojich detí (napríklad tábor Autizmus, aj tam nájdete tieto skvosty). Je tu možno riziko odlúčenia sa od priateľov, ale zároveň som mala možnosť stretnúť sa s reakciou rodičov detí s hendikepom znejúcou „Aspoň sme zistili, kto je akým priateľom“. Úprimne, toto nie je nikdy na škodu.
 
Idem k ďalšiemu argumentu. Žena údajne stratí možnosť vychovať ďalšie dieťa, zdravé dieťa. Toto je do neba volajúca nepravda. Po mojom bratovi prišla sestra. Zdravá sestra. Okrem toho poznám rodiny s deťmi s Downovým syndrómom, kde dieťa s DS prišlo ako prvé a nasledovali ho ďalší 3 súrodenci.
 
 
Idem teraz k spoločenskému vnímaniu dieťaťa s hendikepom a starostlivosti zo strany štátu. V tomto sa prikláňam k názoru poľského politika Patryka Jakiho: Ako môžeme túto starostlivosť zlepšiť, keď v konečnom dôsledku nemáme pre koho, ak schvaľujeme a vykonávame eugenické potraty? Ako môžeme zlepšiť prístup k zdravotnej starostlivosti, keď je detí, ktorých sa tá starostlivosť týka, minimum? Nie je ničím výnimočným (a na Slovensku máme momentálne jeden prípad matky syna s DS, ktorá bojuje za jeho právo na vzdelanie a prípad postupuje ďalej), že za všetko bojujú jednotlivo rodičia. Ak sa ich nahromadí viac, tak je to výhra. Pretože viac hlasov = väčšia šanca na úspech. Pozrime sa na to z ľudskej stránky: skúsme si predstaviť, že sme jediným jedincom svojho druhu. Nie je lepšie, keď je nás viac?
 
A vrátim sa ešte k tomu ukrývaniu. „Títo ľudia sú nedobrovoľne ukrývaní“. Toto snáď daný pán nemyslel vážne. Kto ich ukrýva? Rodič? Sú nedobrovoľne ukrývaní rodičom? Prečo, sa pýtam? Tu už nevidím problém v spoločnosti, ale v rodičovi. Pripomeniem vyššie uvedené myšlienky: Môj brat nikdy nebol ukrývaný pred spoločnosťou. Bol prijatý a integrovaný všade, kam prišiel.
 
Teraz bližšie k tomu, prečo som aktívna na poli boja za deti s hendikepom bez rozdielu a ohľadu na to, o aký hendikep ide. S pokorou priznávam jednu vec: v mladšom veku som na ľudí s postihnutím rôzneho charakteru hľadela s ľútosťou. Jeden by si mohol myslieť, aké je to fajn, že nás tí hendikepovaní majú. No ja sa nebránim priznať, že je pre mňa a spoločnosť fajn, že tých hendikepovaných máme. Nastavujú nám zrkadlo, dovoľujú nám vstúpiť do ich sveta. Toto nie je utópia. Toto je vec, za ktorú som vďačná.
 
Konkrétne sa venujem najmä deťom s Downovým syndrómom. Sú to deti, ktoré každý považuje za slniečka a dary. Súhlasím. No aj ony sú osobnosti. Naučili ma jednej závažnej veci a to: žiť. Nie prežívať. Obnovili vo mne to vnútorné uvedomenie si života a hodnoty každého dňa, ktorému ma svojím príchodom na svet naučil môj brat.
 
Na záver posledná poznámka. Prajem si, aby sme deti s Downovým syndrómom neoberali o život eugenickými potratmi, aby jedného dňa prišiel úplný koniec eugenických potratov. Za týmto želaním si stojím. Môžeme sa neustále sťažovať na to, aký prístup má štát a spoločnosť, ale uvedomme si, že tou spoločnosťou sme my sami. Elimináciou detí s hendikepom nič nedosiahneme. Elimináciou nič nevyhráme. Skôr prehráme. Ľudskosť. Svedomie. Sebaúctu. Veď sú to ľudia ako my. A ja odmietam prijať niečo iné.
 
A každý, kto podporuje eliminovanie detí s hendikepom eugenickými potratmi, by si mal uvedomiť jednu vec: Zajtra to môže byť on, kto sa ocitne na mieste človeka v znevýhodnení. Život je v tomto nepredvídateľný. Nemáte istotu. Takže energiu, ktorú orientujete na boj za potraty, venujte radšej na boj s veternými mlynmi, ktoré často pracujú proti deťom s postihnutím. Čo tak začať skôr bojovať za inklúziu v školstve a finančné prostriedky na zdravotnú starostlivosť pre tieto deti? Verte mi, bude z toho väčší osoh.
 
 
Opakujem to nespočetne veľa krát. Holokaust sme tu už mali.
Nesnažme sa ho obnoviť.
Martina Šulová
blogerka, editorka, feministka,
aktivistka za ľudské práva, práva žien a detí,
pro-liferka, no hlavne žena-človek
  
  

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára