Som
ten typ človeka, ktorý si za prvých 30 rokov života uvedomil, že bol vlastne
dovedený k akceptácii. Koho a čoho? Človeka ako bytosti. A jeho
hodnoty.
Bola
som vyzvaná pozerať sa na problém realisticky, bez ružových okuliarov, „vyjsť
z komfortnej zóny, nemudrovať a nemať falošnú lásku k blížnemu“.
Z týchto slov mi vychádza jediné: autor má nedoriešené emocionálne veci a
sklamanie z toho, že je sám otcom hendikepovaného dieťaťa....
Za úlohu som si dala vyvrátiť niektoré slová a vyjadrenia dotyčného pána.
Pretože sa v mojom svete nestretajú s realitou.
Ako
sestra brata o 3 roky mladšieho vozičkára s diagnózou DMO
(Detská mozgová obrna) som mala možnosť na vlastnej koži zažiť, aké to je, mať
takú ľudskú bytosť doma. Nablízku. Za najlepšieho priateľa. A to
priateľstvo trvá dodnes.
Nehľadím
na svojho brata s ľútosťou, ale s porozumením a prijatím. Pretože
akceptácia jeho aj jeho hodnoty. A pretože vedenie. Zo strany rodičov.
Isteže, myslím si, že jeho narodenie a neskoršie zistenie diagnózy bol pre
našu rodinu šok. Ale nie natoľko veľký, aby ma o niečo ukrátil. Spomienky
z detstva sa točia okolo spoločných hier, okolo prijatia zo strany mojich
priateľov, susedov, ktorí ho zbožňovali.
Môj
brat nebol skrývaný. Nikto ho neschovával. Žil. Moja mama, možno tomu napomohol
jej mladý vek, keď sa brat narodil, mala 22 rokov, bola energická mladá dáma.
Nerobilo jej problém popasovať sa s hocičím. Chodila s ním na
prechádzky, výlety, do školy, medzi ľudí. Nebolo človeka, ktorý by môjho brata
neprijal. Môj otec mu nikdy latku neznížil. Nemal problém ostať s ním na
opatrovateľskom. Staral sa o neho, motivoval. Akoby bol zdravý. Dedko
neváhal praktizovať s ním rôzne cviky, učil ho piesne, trávil s ním
hodnotný čas. Babka sa na neho pozerala prísne, ale s láskou (babky sú
také, skúsim sem vsunúť aj niečo odľahčujúce: len aby sme hladní neostali J). Možno táto moja realita,
v ktorej som vyrastala, ovplyvnila môj prístup k ľuďom ŤZP. Nehľadím
na nich ako na príťaž, ale učím sa od nich. Naučili ma empatii. Toto nie je
teória, toto je život, ktorý som žila, žijem a vďaka tomu, že sme s bratom
jedna krv, aj žiť budem. Z toho teda, ako sa už hneď môže zdať, vyplýva aj
jedna skutočnosť: nie je to len o teoretizovaní, bagatelizovaní. Všetko je
to o jedincoch. Tvrdiť, že hendikepované dieťa nie je prijaté na detskom
ihrisku, spoločnosťou, je viac než nepravdivé.
Mnohí rodičia (a s tým mám tiež skúsenosť) vedú svoje deti k prijímaniu ich
odlišných kamarátov, zdravých aj menej zdravých. Ako príklad uvediem
kamarátkine deti. Od útleho detstva ich učí a vedie k tomu, že všetky deti
nie sú rovnaké. Ale všetky deti sa môžu spolu hrať, kamarátiť. Skúsim takú
banálnu vec, akou je miesto v autobuse určené pre vozičkárov. Chlapci od
začiatku vedia, komu to miesto patrí a prečo. Naučili sa ešte jednej veci,
ktorú nemôžem a ani nechcem opomenúť: tou vecou je Nezízať. Teda
nehypnotizovať človeka s hendikepom, alebo dieťa trošku iné pohľadom.
Vedia, že je to nepríjemné. Neodstrkujú iné deti od seba na základe ničoho.
Hrajú sa. V tomto vidím detskosť dieťaťa ako ideálnu pre učenie dospelého
človeka: nerobia rozdiely, kým ich to nenaučia dospelí....
Skúsim
sa pýtať: kto určuje väčšinovú populáciu, ktorá vníma hendikepovaných
negatívne? Je integrácia nereálna? Znovu podotknem: je to relatívne
a záleží na jedincoch. Jasné, že sa nájdu rodičia, ktorí majú sami problém
prijať také dieťa. Lenže dávať ich do vreca s rodičmi, ktorí sa snažia
vychovať zo svojich detí ľudské bytosti vnímajúce rôznorodosť každého dieťaťa?
To je nehumánne. A neférové voči rodičom, ktorí sa vážne snažia.
Prečítala
som si aj argument, že väčšinou žena, matka tohto dieťaťa ostane opustená
a sama. Sú na toto tabuľky, grafy, štatistiky? Príde mi to ako predsudok.
Možno osobná skúsenosť, ale zas: hádzať všetkých do jedného vreca? Poznám XY
rodičov, ktorí hendikepované dieťa prijali a nerozdelilo ich to.
Na
základe vlastnej skúsenosti môžem podotknúť, že narodením hendikepovaného
dieťaťa život matky nekončí. Každá matka si určí tieto parametre
a fenomény sama. Mnohé popri týchto deťoch robia kariéry, pracujú,
niektoré majú rôzne verejné aktivity spojené s osvetou o diagnózach
svojich detí (napríklad tábor Autizmus, aj tam nájdete tieto skvosty). Je tu
možno riziko odlúčenia sa od priateľov, ale zároveň som mala možnosť stretnúť
sa s reakciou rodičov detí s hendikepom znejúcou „Aspoň sme zistili,
kto je akým priateľom“. Úprimne, toto nie je nikdy na škodu.
Idem
k ďalšiemu argumentu. Žena údajne stratí možnosť vychovať ďalšie dieťa,
zdravé dieťa. Toto je do neba volajúca nepravda. Po mojom bratovi prišla
sestra. Zdravá sestra. Okrem toho poznám rodiny s deťmi s Downovým
syndrómom, kde dieťa s DS prišlo ako prvé a nasledovali ho ďalší 3
súrodenci.
Idem
teraz k spoločenskému vnímaniu dieťaťa s hendikepom
a starostlivosti zo strany štátu. V tomto sa prikláňam k názoru
poľského politika Patryka Jakiho: Ako môžeme túto starostlivosť zlepšiť, keď
v konečnom dôsledku nemáme pre koho, ak schvaľujeme a vykonávame
eugenické potraty? Ako môžeme zlepšiť prístup k zdravotnej starostlivosti,
keď je detí, ktorých sa tá starostlivosť týka, minimum? Nie je ničím výnimočným
(a na Slovensku máme momentálne jeden prípad matky syna s DS, ktorá bojuje
za jeho právo na vzdelanie a prípad postupuje ďalej), že za všetko bojujú
jednotlivo rodičia. Ak sa ich nahromadí viac, tak je to výhra. Pretože viac
hlasov = väčšia šanca na úspech. Pozrime sa na to z ľudskej stránky:
skúsme si predstaviť, že sme jediným jedincom svojho druhu. Nie je lepšie, keď
je nás viac?
A vrátim
sa ešte k tomu ukrývaniu. „Títo ľudia sú nedobrovoľne ukrývaní“. Toto snáď
daný pán nemyslel vážne. Kto ich ukrýva? Rodič? Sú nedobrovoľne ukrývaní
rodičom? Prečo, sa pýtam? Tu už nevidím problém v spoločnosti, ale
v rodičovi. Pripomeniem vyššie uvedené myšlienky: Môj brat nikdy nebol
ukrývaný pred spoločnosťou. Bol prijatý a integrovaný všade, kam prišiel.
Teraz
bližšie k tomu, prečo som aktívna na poli boja za deti s hendikepom
bez rozdielu a ohľadu na to, o aký hendikep ide. S pokorou
priznávam jednu vec: v mladšom veku som na ľudí s postihnutím rôzneho
charakteru hľadela s ľútosťou. Jeden by si mohol myslieť, aké je to fajn,
že nás tí hendikepovaní majú. No ja sa nebránim priznať, že je pre mňa
a spoločnosť fajn, že tých hendikepovaných máme. Nastavujú nám zrkadlo,
dovoľujú nám vstúpiť do ich sveta. Toto nie je utópia. Toto je vec, za ktorú
som vďačná.
Konkrétne
sa venujem najmä deťom s Downovým syndrómom. Sú to deti, ktoré každý
považuje za slniečka a dary. Súhlasím. No aj ony sú osobnosti. Naučili ma
jednej závažnej veci a to: žiť. Nie prežívať. Obnovili vo mne to vnútorné
uvedomenie si života a hodnoty každého dňa, ktorému ma svojím príchodom na
svet naučil môj brat.
Na
záver posledná poznámka. Prajem si, aby sme deti s Downovým syndrómom
neoberali o život eugenickými potratmi, aby jedného dňa prišiel úplný
koniec eugenických potratov. Za týmto želaním si stojím. Môžeme sa neustále
sťažovať na to, aký prístup má štát a spoločnosť, ale uvedomme si, že tou
spoločnosťou sme my sami. Elimináciou detí s hendikepom nič nedosiahneme.
Elimináciou nič nevyhráme. Skôr prehráme. Ľudskosť. Svedomie. Sebaúctu. Veď sú
to ľudia ako my. A ja odmietam prijať niečo iné.
A každý,
kto podporuje eliminovanie detí s hendikepom eugenickými potratmi, by si
mal uvedomiť jednu vec: Zajtra to môže byť on, kto sa ocitne na mieste človeka
v znevýhodnení. Život je v tomto nepredvídateľný. Nemáte istotu.
Takže energiu, ktorú orientujete na boj za potraty, venujte radšej na boj
s veternými mlynmi, ktoré často pracujú proti deťom s postihnutím. Čo
tak začať skôr bojovať za inklúziu v školstve a finančné prostriedky
na zdravotnú starostlivosť pre tieto deti? Verte mi, bude z toho väčší
osoh.
Opakujem
to nespočetne veľa krát. Holokaust sme tu už mali.
Nesnažme
sa ho obnoviť.
Martina
Šulová
blogerka, editorka,
feministka,
aktivistka za ľudské práva, práva žien a detí,
pro-liferka, no hlavne žena-človek
aktivistka za ľudské práva, práva žien a detí,
pro-liferka, no hlavne žena-človek
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára