16 februára 2021

NÁMAHA ZVYŠUJE VNÍMAVOSŤ. A ochotu pomôcť.

 
Po prvom prečítaní článku sa zdá, že ide o vyvážený pohľad otca dennodenne konfrontovaného so starostlivosťou o dieťa s ŤZP. Opätovný pohľad na fakty, ktoré vymenúva, zažne v hlave červené kontrolky... z nahromadenia tendenčných zovšeobecnení, poloprávd až neprávd.
 
• Otec dieťaťa s ŤZP tvrdí, že prívrženci pro-life idú proti vedeckým faktom/záverom.
 
Naozaj? Práve veda priniesla poznanie, že ľudský život vzniká v momente oplodnenia vajíčka spermiou. Všetky reči, dokedy je v tele matky „zhluk buniek“ a odkedy človek, sú len snahou zastrieť tento neodškriepiteľný fakt a postaviť sa do roly sudcov s právom vyriecť ortieľ smrti...
 
 
 
• Upozorňuje, že v írskych cirkevných domovoch zomrelo za posledných takmer 80 rokov 9-tisíc detí.
 
To je nepochybne poľutovaniahodné. No ak niekto urobil zlé veci, znamená to, že moje zlo je tým ospravedlnené? Že ak v írskych domovoch zomreli nevinné deti, „právo“ na abort tým je potvrdené a zlo eugenického abortu ospravedlnené?
 
• Tvrdí, že ženu s ťažko postihnutým dieťaťom muž pravdepodobne opustí a žena ostane sama.
 
Netvrdím, že to tak niekedy nie je. No samotné svedectvo otca dosvedčuje, že to nie je ani pravidlo.
 
• Ďalej tvrdí, že žena-matka ostane spoločensky segregovaná. Prepadne sa do chudoby a stratí možnosť vychovávať ďalšie ZDRAVÉ deti a mať normálnu rodinu.
 
Nevravím, že v našej spoločnosti je všetko OK, že sú tu nastavené optimálne podmienky, ale toto tvrdenie je predsa len ďaleko od reality.
 
Mám veľmi blízku priateľku, s ktorou som v kontakte od mladosti. Zoznámili sme sa v škole, kam chodili naše deti a veľmi sme sa zblížili. Mala 4 zdravé deti a piate porodila s rázštepom chrbtice. Odporúčaný potrat odmietla. Najhorší bol prvý rok života bábätka. Nespočetné množstvo zákrokov a operácií... Rodina sa zomkla a každý prispieval svojím dielom k fungovaniu domácnosti. Kúpili si malý starší rodinný dom, presťahovali sa a pribudovali ďalšie obytné bezbariérové priestory. Chlapec rástol, zostal na vozíčku, chodil do miestnej školy s oneskorením dvoch či troch rokov, ale s jeho integráciou nebol problém. Vyrástol, dospel... a dnes je svetovým preborníkom v spoločenských tancoch vozičkárov...
 
 
Keď som bola priateľku po dlhšej dobe navštíviť a pýtala som sa jej, ako to všetko zvládajú (ja som vtedy mala iba dve zdravé deti), tak mi odpovedala, že to dieťa je pre nich POŽEHNANÍM. Nerozumela som tomu. Nevedela som to v tej chvíli pochopiť. Ona bola prvá, ktorú som vtedy poznala s dieťaťom s ŤZP v takom veľkom rozsahu. Vysvetlila to. Medzi členmi rodiny vládne porozumenie. Súhra a pomoc sú samozrejmosťou. Staršie deti bratovi pomáhajú vo všetkom. On ako rastie, všíma si a napodobňuje ich, preto je aj on veľmi zručný a bystrý... A potom mali ešte jedno dieťa, zdravé...
 
Tým vôbec nespochybňujem, že mať takého člena v rodine je nesmierne ťažké, namáhavé, vyčerpávajúce. Na druhej strane to môže byť požehnaním, a z neho rodina čerpá ďalšiu silu.
 
• Obviňuje ochrancov nenarodeného života z vyhýbania sa pomoci, teoretizovania, bigotnosti, falošnej lásky k blížnemu. Odporúča im adoptovať si ťažko postihnuté dieťa, starať sa oň a NEMUDROVAŤ.
 
Pri všetkej úcte – toto považujem za citové vydieranie, nálepkovanie, nepravdu.
 
Nie je pravda, že pomáhajúcich nevidno. Aj keď sa štát stará skôr ako macocha, je množstvo organizácií a inštitúcií, ktoré pomáhajú ženám-matkám – opusteným, odvrhnutými rodinou, slobodným s dieťaťom – a je jedno, či ide o dieťa zdravé alebo hendikepované. Stačí im dať vedieť o rodine, či osamotenej žene s dieťaťom a ŽIADNA z nich sa nebude musieť „prepadnúť do chudoby“. Ľudskosť a dobrota medzi ľuďmi ešte nevymreli a takí sa vedia podeliť aj s málom a darovať tým, ktorí to potrebujú, a tak to aj robia. Stačí navštíviť niektorú webovú stránku pomáhajúcich inštitúcií a presvedčiť sa. A napokon poznámka na okraj. Kde je napísané, že rodinu, ktorá má jedno, dve, tri... zdravé deti, netrápia iné obrovské ťažkosti porovnateľné s tými, v ktorých vychovávajú hendikepované dieťa?
 
• Viní väčšinovú populáciu, že deti s ŤZP vníma negatívne a ich integráciu berie ako obťažovanie... Že deti sa dieťaťu s ŤZP vysmievajú, lebo ich v škole, kostole, doma nikto neučí, ako sa k nemu správať.
 
Toto všetko je hrubá paušalizácia.
 
Počas svojho života som spoznala mnoho rodín, kde majú ŤZP dieťa alebo dospelého člena. V susedstve býva mamička sama s takým synom a nemám problém s ním ísť do obchodu, či porozprávať sa s ním, keď sa stretneme, aj keď by sa mi mohlo zdať, že ma obťažuje... Moje deti sa priatelia od malička s jediným ŤZP dieťaťom od susedov z tretieho poschodia. Sú už dospelí a ani dnes nemajú problém s nikým akokoľvek poznačeným... Podobne je to v kostole, kde sa stretávajú deti zdravé aj tie „iné“ bez akýchkoľvek problémov. Pracovala som v škole, ktorá je veľmi ústretová voči integrácii detí na všetkých jej zložkách – MŠ, ZŠ, aj na gymnáziu.
 
 
Takže záleží od toho, s kým sa stretávame, na koho narazíme, aký je postoj – a to na oboch stranách – preto zásadne nesúhlasím s týmto paušalizovaním.
 
A ako doplnenie ešte dodám, že nikde nie je isté, že dieťa, ktoré sa narodí zdravé, nemôže ochorieť veľmi vážne, či následkom úrazu zostať invalidné... Tak isto aj zdravé dieťa môže mať v kolektíve problém, pretože je „iné“, napr. že je najmenšie... Vhodným spôsobom sa dá upozorniť malých „teroristov“ a doma zasa vysvetliť, že ho máme radi, aj keď je najmenší v triede, lebo význam človeka spočíva v niečom úplne inom... Toto je moja osobná skúsenosť. Aj keď sa môže zdať, že je to neporovnateľné, dieťa to vníma rovnako citlivo, ako keby sa mu vysmievali, že mu chýba ruka...
 
 
ZÁVER
 
„Triediť“ nenarodený život podľa toho, či za to stojí, či je bezchybný, je veľmi šikmá plocha, na ktorej sa naša spoločnosť pohybuje. Keby sme si vo všeobecnosti viac vážili každý život, inak by sme sa dokázali pozerať aj na ťažkosti a námahu, ktorú prináša život s hendikepovaným dieťaťom, život s ťažko chorým človekom, život so svojou ťažkou chorobou...
 
Veľmi prajem tomuto otcovi, ktorému patrí úcta za starostlivosť o jeho choré dieťa, aby našiel vo svojom živote aj pozitíva. Tak, ako ich našli mnohí, ktorí vychovávajú napr. dieťa s Downovým syndrómom, tak ako napr. matka, ktorú som spomenula, tak ako napr. náš velikán Milan Rúfus, ktorý vychoval jedinú dcéru s ŤZP a ktorého tvorba je v mnohom pretkaná hlbokou a vrúcnou láskou k jeho Zuzanke...
 
Lebo ťažkosti, námahy, prekážky – nech sú akokoľvek veľké – nás môžu urobiť lepšími. Vnímavejšími na potreby iných. Ochotnejšími pomôcť iným v ich ťažkostiach.
 
 
Eva Eperješiová
Iniciatíva IDE O ŽIVOT
 
 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára