04 júna 2020

Alžbeta Mráková: A ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY

Skôr prejde ťava uchom ihly, ako detská hlava lonom ženy...
... lonom mamy, ktorá dieťa nechce. Prečo len?
Lebo volá svoje bezsvedomie právom.
Akým právom?
 
Čo si počnem? Povedalo dieťa počaté vo vajíčku ženy.
Mĺkvo je tu, mĺkvo. Nevie ešte eR. Myslí si však: Mŕtvo je tu, mŕtvo...
Namiesto trblietavého pokladu života je tu chlad.
Tam, kde mal byť život, svetlo a teplo, je len tma.
 
Vražedné genius loci ženského lona.
Ani jeden génius sa už po stáročia nenarodil. Ani jeden.
Nebol chránený. Bol zmarený. Ešte len začal pučať.
Že vraj chrám počatia. Jaskyňa s kresbami predkov.
Že vraj kolíska. Mäkká zem pre semienko zavlažované krvou.
Že vraj vesmírny satelit spojený vláknom pupočnej šnúry.
Strih, opakovaný záber. Nie fiat, ale fine. Koniec.
Nebudem slúžiť. Mám svoje práva!
Neskoro sa rozhodovať po počatí. Rozhodni sa napred, rajská Eva.
Nemusíš zabíjať, to had ťa vždy podvedie, počuješ ten jeho slizký šepot?
Nemáš právo na svoje telo. Dostala si ho darom, vlastne, je to len záloh.
Ako ho dostal do zálohu každý z nás.
 
Na počiatku zrodu bolo miniatúrne vajíčko.
Počiatok bol v ňom a ono bolo na počiatku v slove buď.
Úplný počiatok sa nedá ani predstaviť.
Boh bez počiatku a konca vchádza do vajíčka skrze Ducha.
A ponechá sa (seba) rodiť ženou.
Od počiatku z bunky a Ducha až po krížom prečiarknutý život.
Ten, ktorý znova vzklíči na nebi.
Čo keby tá druhá Eva, Mária, namiesto fiat povedala nie?
Čo keby práve ona chcela rozhodovať o práve na „svoje“ telo?
 
Ani hviezdy sa už nerodia. Erupcia, výbuch... žiar... a potom rýchly zánik.
Vesmírna odysea končiaca vysatím z tela do čiernej diery sveta.
Nie interrupcia, prerušenie, ale abort. Neľudská smrť ľudského holúšaťa.
Ešte slepého.
Život zaniká krátko po prieniku bičíka do onej životodarnej bunky.
Začal sa pochodom za život... zastaviť stáť, raz-dva-tri!
Rozchod.
Nezažiarila žiadna nová hviezda, žiariace v okamihu sú iba tie padajúce.
 

Aj anjel, keď sa potkne, poletí ohnivou čiarou dolu.
To horí jeho poranené krídlo spálené na uhoľ.
Pohľadu Boha neuhol, ale sklopil oči a ďalej padal, padal...
Kto by ho medzi padlými anjelmi hľadal?
 
A zlá mali sabat v noci, zlámali sa o ten pocit pozlátky.
Mám sa báť?
Áno, pohľadu Boha, ktorý trpí namiesto teba, rajská Eva.
Boh sa podivne díva a nekonečne sa čuduje a diví.
Počuj, Bože, ako môžeš nezasiahnuť do deja?
Veď všetko tu už bolo. Déjà vu.
 
JA SOM, KTORÝ SOM.
A nič mi nie je nemožné.
 
Otecko môj, Abba, Tatuško, ktorý bývaš v kráse nebies,
posvieť si tu vo tme na mňa, veď aj tvoje meno sa tým posvätí.
Pozval si ma do svojho kráľovstva, kde je tvoja vôľa svätá,
chcel som len chlebík jesť každý deň a mamino mliečko piť,
môžeš mi, Ocko, odpustiť
moju vinu, že som sa na svet pýtal, ale nezrodil?
Ja som už maminke mojej odpustil...
 
V tom prenádhernom priestore večnosti sa nesie tiché
mama, mama, mama...
za každým oblakom, hviezdou, za každým hmatateľným miestom
už iba ten hlas a objatie: konečne zasa spolu, mama, nekonečne bez výčitiek,
iba s túžbou objať. Konečne opäť spolu, mama.
BOHU JE VŠETKO MOŽNÉ.
Preto odpúšťa nekonečné muky svedomia, ktoré má zašité ústa.
Nad výčitkami dáždnik rozprestretý, aby sa nezmáčali vlasy –
nevyslovené myšlienky padajúce vlasopádom z hlavy.
Boh sa v odpúšťaní nikdy neunaví.
Som, ktorý som, on je, ktorý je. Nič mu nie je nemožné.
CHVÍĽA ODPUSTENIA.
Dlho bolo pusto na púšti, kým prišlo toto odpustenie,
Boh modlitbe toho
len chvíľu živého, no večne milujúceho
neodolá.
 
Večnosťou na jednej strane jemnučko cinkne triangel súzvučenia, prosba,
a na druhej strane počuť úder činelov:
... a odpusť mi moju vinu, že som sa na svet pýtal, ale nenarodil,
ako som i ja odpustil maminke mojej, že ma nechcela...
 
© Alžbeta Mráková
24. 5. 2020

Kultúra 11/2020, s. 5




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára