Po štvrtej adventnej nedeli je čas do Štedrého večera rôzny – od necelého dňa (v roku, keď 24.12. vychádza na nedeľu a ráno ju ešte slávime ako 4. adventnú nedeľu), kedy táto nedeľa plynule prechádza do Štedrého večera, až po 6 dní, kedy Štedrý večer pripadne až na sobotu po 4. adventnej nedeli.
Štedrý večer je vigíliou sviatku Narodenia Pána. Pripomíname si už v predvečer sviatku veľkú Božiu štedrosť, keď nám Boh daroval Dar nad všetky dary – seba samého v ľudskej podobe, v podobe malého dieťaťa. Preto sa aj my navzájom obdarúvame, aby sme konali podobne – robili radosť našim blízkym, či priateľom.
(Prvý sviatok vianočný, 25. decembra)
Je TÝM dňom, ktorý tvorí centrum Vianoc. Naše zraky sa upierajú do jasieľ na maličké bezbranné dieťa. Boh nie nadarmo vymyslel plán spásy pre nás takým spôsobom. Keby bol zostal pre nás nedosiahnuteľný, tam kdesi vysoko „v oblakoch“, ťažko by sme si k nemu nahádzali cestu a vzťah. No „v plnosti času“ sa Slovo stalo telom. Slovo, ktoré je od večnosti a ktoré je od večnosti spoločenstvom v Trojici, sa sklonilo k zemi a v konkrétnom čase sa jej dotklo v podobe človeka: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“(Jn 3,16).
Aj keď sa Ježišovo narodenie podáva v každom z evanjelií inak a v každom z nich sa detaily rôznia, predsa je ich posolstvo pre nás a zároveň odpoveď na otázku PREČO sa Ježiš narodil jednoznačné:
„Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4,4-5).
Presný dátum jeho narodenia známy nie je. Do 4. storočia sa Vianoce oslavovali 6. januára. Slávenie 25. decembra ako narodenie Ježiša je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme.
Jednou z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc je dejinno-náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka, ktorý sa slávil v tento deň.
Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Dies Natalis Solis Invicti (Sviatok zrodenia nepremožiteľného Slnka) použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista – Slnka na základe biblických citátov. Kristus je totiž nazývaný napríklad aj ako Slnko spravodlivosti – Sol iustitiae, alebo Svetlo sveta - Lux Mundi.
Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Sv. Ján Zlatoústy (347 – 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz.
Iný názor na pôvod dátumu oslavovania Vianoc prezentuje americký profesor a historik William Tighe, ktorý tvrdí, že tento dátum vôbec nesúvisí s rímskym pohanským sviatkom a raní kresťania si ho vybrali preto, lebo Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý deň, v ktorý zomreli. Preto k predpokladanému dátumu Kristovho ukrižovania (25. marec) jednoducho pripočítali deväť mesiacov a 25. december potom považovali za deň narodenia Ježiša Krista.
Od 6. storočia na sviatok Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: polnočnú, rannú (pastiersku) a slávnostnú dennú.
(Druhý sviatok vianočný, 26. decembra)
Atribúty: odev diakona, kameň
Štefan bol prvým Ježišovým učeníkom, bol diakonom prvej Cirkvi v Jeruzaleme, jeho úlohou bolo starať sa o vdovy a chudobných.
Narodil sa okolo roku 1, zomrel vo veku 36-40 rokov.
Skutky apoštolov predstavujú sv. Štefana ako „muža plného viery a Svätého Ducha“ (Sk 6,5), muža, ktorý „plný milosti a sily robil veľké divy a znamenia medzi ľudom“ (Sk 6,8). Neohrozene vyznával svoju vieru, hovoril vo veľkej múdrosti a mnohí sa pod vplyvom jeho kázania obrátili. Nepriateľom Cirkvi sa to nepáčilo, no pri jeho múdrosti strácali argumenty. Preto našli mužov, ktorí krivo svedčili, že hovoril proti Bohu. Tí, ktorí mali podiel na smrti Ježiša ponáhľali sa odstrániť aj nepríjemného vyznávača Krista, Štefana. On však neohrozene stál pred svojimi nepriateľmi a hovoril o Ježišovi ako o prisľúbenom Mesiášovi. Zároveň im vyčítal, že Ježišovi neuverili. Vtedy ich pochytil veľký hnev a začali na neho kričať. On sa však uprene díval do neba a povedal: „Vidím otvorené nebo a Ježiša stáť po pravici Boha.“ Tieto slová ich privádzali do zúrivosti, schytili ho, vyviedli ho von z Jeruzalema a tam ho kameňovali až na smrť. Kým ho kameňovali, on sa modlil: „Pane Ježišu, nezapočítaj im tento hriech!“
Pri jeho mučení bol aj Šavol, neskorší apoštol Pavol. (porov. Sk 7, 55-60)
Jeho sviatok, ktorý Cirkev slávi hneď na druhý deň po sviatku Narodenia Pána, vyznieva naoko kontrastne. Po veľkej radosti z narodenia Dieťaťa upierame zrak na zlobu ľudí a smrť nevinného človeka.
Je to pripomenutie a zároveň výzva pre každého z nás – nezostať v sladkej radosti pri jasliach, ale nasledovať Ježiša aj v ťažkostiach, v nesení svojich krížov a byť mu verný, niekedy aj za cenu straty života tu na zemi.
(Nedeľa po sviatku Narodenia Pána)
Kult Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef) má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol sv. František Saleský, ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako pozemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice.
K tejto myšlienke pridali ďalší rozmer jezuiti vo Francúzsku. Svätú rodinu predstavovali ako vzor kresťanských rodín.
V tento deň sa zvlášť modlíme za naše rodiny. Manželia dostávajú zvláštne požehnanie a vo sv. omši si obnovujú svoj manželský sľub.
Poznámka: V tomto roku pripadol sviatok sv. Štefana i sviatok Sv. Rodiny na nedeľu po Narodení Pána. Prednosť dostala Sv. Rodina , sv. Štefan tohto roku zostal v úzadí. Ale pripomenuli sme si ho.
(27. decembra)
Atribúty: orol, kalich s hadom, nádoba s olejom, kniha
Bol najmladším z apoštolov, „ktorého Ježiš miloval“. Jeho brat Jakub (Starší) bol tiež apoštolom.
Počas svojho pôsobenia ich Kristus nazval „Synovia hromu“, lebo chceli zoslať oheň z neba na dedinčanov, ktorí ich neprijali.
Ján bol jediným z apoštolov, ktorý zostal s Ježišom až do poslednej chvíle jeho života tu na zemi. Jemu zveril Pán svoju Matku. Podľa tradície sa po Ježišovom vzkriesení Ján usadil s Matkou v Efeze. Založil viacero kresťanských spoločenstiev v Malej Ázii. Ako jediný z apoštolov nezomrel mučeníckou smrťou. Na rozkaz cisára Domiciána ho síce hodili do suda s vriacim olejom, ale nič sa mu nestalo. Potom bol poslaný do vyhnanstva na ostrov Patmos, kde napísal Apokalypsu (Zjavenie apoštola Jána). Po návrate žil v Efeze, kde vo vysokom veku napísal štvrté evanjelium. Okrem toho je autorom troch listov.
Jeho evanjelium je najviac teologické.
V známom prológu opisuje preexistenciu Božieho syna – bol ním predtým ako sa stal človekom. Tento opis upriamuje pozornosť na tajomstvo, ktoré má počiatok od stvorenia sveta.
Na jeho sviatok je zvyk požehnávať víno. Pochádza z legendy, že ktosi chcel otráviť apoštola a podal mu kalich s vínom, v ktorom bol jed. Apoštol kalich požehnal a vyšiel z neho had. Ján potom vypil víno bez ujmy na zdraví.
SVÄTÉ NEVINIATKA
(28. decembra)
Z historickej správy evanjelistu Matúša vieme (2,16-18), že kráľ Herodes dal povraždiť v Betleheme a na okolí všetkých chlapcov, ktorí mali menej ako dva roky. Urobil to preto, lebo sa od mudrcov dozvedel, že v Betleheme sa narodil Ježiš Kristus, o ktorom sa Židia vyjadrovali ako o novom kráľovi. Bál sa, že mu ukradne kráľovskú korunu. Preto sa takto chcel poistiť a uistiť, že medzi zabitými chlapcami je aj Ježiš. To sa ale nestalo, lebo Jozef tesne predtým dostal od Božieho anjela varovanie a s Máriou a malým Ježišom ušli do Egypta. Vrátili sa až po Herodesovej smrti.
Všetkých pozabíjaných chlapcov považujeme za svätých.
Na Druhom vatikánskom koncile v rokoch 1962-1965 sa vypracovali nové liturgické texty a odvtedy si sv. Neviniatka pripomíname 28. decembra.
Tento deň sa stal zároveň aj pamätným dňom všetkých nenarodených detí.
(1. januára)
Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Božieho Syna a jej vyhlásenie za Bohorodičku na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…“ (Gal 4,4).
Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) je titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu už na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna, ktorý bol nielen človekom, ale aj pravým Bohom.
Právom patrí oslava jej materstva do vianočného obdobia. Bola ženou múdrou a pokornou, úplne dôverujúcou Bohu. Keď k nej prišiel anjel Gabriel a povedal jej, že bude mať syna, Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa sa bude volať svätým, bude to Boží Syn.“ (Lk 1,34-35) Vôbec nerozumela tým slovám, no uistenie o Božom zámere jej stačilo, aby s dôverou prijala zverené poslanie. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová a premýšľala o nich. (Lk 2,19) Mária nehovorí veľa, ale premýšľa, uvažuje, dôveruje a potom v múdrosti a pokore koná.
Zároveň sa tento sviatok spája so začiatkom nového občianskeho roka a s naším štátnym sviatkom, v ktorom si pripomíname vznik Slovenskej republiky, a tak sa akoby súhrou náhod (?) ozýva významná spojitosť Panny Márie s naším národom, ktorý si ju ctí ako svoju patrónku.
ZJAVENIE PÁNA (TRAJA KRÁLI)
(6. decembra)
Cirkev na Východe si v tomto sviatku už od 3. storočia pripomínala „tri zázraky“:
- príchod mudrcov z Východu,
- Ježišov krst a
- jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej.
- Ježišov krst a
- jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej.
V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár. Evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách však nič nehovorí. Hovorí však o tom, že mu priniesli tri dary: zlato, kadidlo a myrhu.
Zlato – symbol bohatstva a múdrosti
Zlato ako symbol bohatstva je položené s ostatnými darmi k nohám Ježiša. Je to symbol, kedy si uvedomujeme, že všetko bohatstvo – duchovné i hmotné – máme od Boha. Ježiš zároveň porovnával zlato s múdrosťou, lebo ona sa nedá vyvážiť zlatom, je najcennejšia zo všetkých darov, ktoré máme od Boha. Nie nadarmo sa uvádza na prvom mieste medzi siedmimi darmi Ducha Svätého. Ňou dokážeme vidieť Božie veci, rozlíšiť dobro od zla.
Kadidlo – symbol úcty a modlitby
Je to zmes vonných drevín a iných živíc, myrhy, semienok, koreňov i usušených kvetov. Páli sa na rozžeravenom drevenom uhlí v kadidelniciach a vzniká vonný dym, ktorý symbolizuje modlitbu, vznášajúcu sa k Bohu.
Myrha – symbol pominuteľnosti
Myrhovník pravý alebo Balzamovník myrhový je celkom nenápadná rastlina, krík či menší stromček rastúci v tropickej Ázii, Arábii a Prednej Indii. Je to večne zelený krík, ktorý sa u židov používal na liečebné účely. Zároveň sa z neho vyrábala masť, ktorou sa natierali telá po smrti. V období „Troch Kráľov“, vtedy na počiatku nášho letopočtu, bola Myrha sedemkrát cennejšia než zlato.
Podstata sviatku Zjavenia Pána tkvie v tom, že Boh sám sa dáva poznať ľuďom. Narodením Ježiša sa končí Stará zmluva, v ktorej hovoril Boh prostredníctvom prorokov. Jeho príchod bol veľmi podrobne predpovedaný a keď sa naplnil, Boh sám sa skláňa k človeku, aby mu to oznámil. Domácim pastierom to oznamuje cez anjelov, aby šli do mesta a tam nájdu Dieťa. Cudzím vzdelancom to oznámil cez astronomický jav (ktorý bol vlastne prirodzený, len sa odohral v čase, v ktorom sa zároveň stal znamením). A oni, muži z pohanských národov, ktorí uznávali a uctievali rôzne božstvá, praktizovali mágiu, možno aj iné okultné praktiky, sa zrazu vybrali za „hviezdou“, aby našli ohlasovaného pána sveta. Boli to vzdelaní muži, vyznali sa v astronómii i v písmach a vedeli, čo hovorili proroci, vedeli, že nový kráľ, pán a vládca národov sa má narodiť v Judei v Betleheme. Preto na astronomický jav zareagovali a šli za znamením. Prišli za Herodesom a povedali mu, že sa idú pokloniť kráľovi, ktorý sa narodil v Betleheme. Idú sa POKLONIŤ. (porovnaj celý text Mt 2, 1-12)
Boh robí (vždy) prvý krok k človeku. On je ten, ktorý sa dáva poznať, ktorý sa „zjavuje“ človeku a nachádza si taký spôsob, aby mu človek porozumel.
Vo sviatku Zjavenia Pána a v príchode mudrcov, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, nám Boh dáva vedieť, že je tu pre VŠETKÝCH. Kým v Starej zmluve si Boh viedol ľudí cez vyvolený židovský národ, príchodom Dieťaťa nám Boh hovorí, že je tu pre všetkých, pre všetky národy sveta. Pre každého, kto ho prijme...
V súčasnosti sa zachovávajú zvyky vzťahujúce sa na príchod Troch kráľov. Vianočne vyzdobené príbytky navštevujú kňaz a miništranti. Do príbytkov prinášajú posolstvo narodenia Pána. Kňaz požehná príbytok a napíše nad vchodové dvere výraz v tvare C+M+B, doplnený aktuálnym rokom (t. r. vyzerá takto: 20-C+M+B-22), čo znamená Christus mansionem benedicat – Boh nech žehná tento dom. Niekedy prichádzajú aj sprievodní koledníci, ktorí spestrujú svoj príchod scénkou o Troch kráľoch a spevom kolied.
Poznámka: Tento symbol sa často chybne vysvetľuje ako G+M+B podľa začiatočných písmen údajných mien troch kráľov.
SVIATOK KRSTU PÁNA
(3. nedeľa po sviatku Narodenia Pána)
Týmto sviatkom si pripomíname krst Ježiša Krista v rieke Jordán. Tam krstil Ján Krstiteľ tých, ktorí uverili jeho ohlasovaniu skorého príchodu Mesiáša. Prichádzali, aby sa krstom očistili od starého spôsobu života a aby začali žiť nový život. Ježiš ako Boží Syn toto nepotreboval, no prišiel, aby nám dal príklad. Jánovi povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ (Mt 3,15)
A ďalej Matúš píše: „Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 3,16-17).
Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania.
Touto nedeľou sa vianočné obdobie končí.
Celým obdobím nás sprevádza svetlo – hviezda, ktorá priviedla mudrcov do Betlehema, rozžiarené nebo, keď anjeli oznámil pastierom, že sa narodil Mesiáš, svetlo otvoreného neba nad Ježišom pri krste v Jordáne...
Počas Ježišovho verejného účinkovania neraz zaznela z jeho úst výzva k nám, aby sme boli soľou zeme a svetlom sveta.
Svetlo má jednoduchú úlohu – osvetliť tmu. Aj malá sviečka osvetlí celú miestnosť. Nemusí robiť nič, len stáť a vydávať svetlo.
Aj pre nás, ktorí poznáme Ježiša Krista, táto výzva platí neustále. Dnes možno viac ako doteraz. Tma okolo nás vo svete hustne. Ľudia do seba narážajú v zmätku a potrebujú svetlo na svojej ceste.
... a my nemusíme robiť nič. Len BYŤ. Tam, kde sme. A vyžarovať Kristovo svetlo na každom mieste, kde sa nachádzame...
Eva Eperješiová
iniciatíva IDE O ŽIVOT
Ilustračné obrazy © Peter Paul Rubens
iniciatíva IDE O ŽIVOT
Ilustračné obrazy © Peter Paul Rubens
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára