VEĽKÝ TÝŽDEŇ. A jeho kľúčové udalosti.

V katolíckej cirkvi západného obradu.

Dnes vstupujeme do vyvrcholenia pôstneho obdobia.
A zároveň do bezprostrednej blízkosti Veľkej noci.

Kvetná (Palmová) nedeľa otvára dvere Veľkého (Svätého) týždňa.
Vtedy si pripomíname udalosti, ktoré zásadne ovplyvnili náš život.

Budeme sledovať človeka v jeho rôznych podobách – slabého, nestáleho, idúceho s davom i proti nemu, verného, vytrvalého i zrádzajúceho, ubližujúceho i pomáhajúceho, súcitného i mučiaceho, zrádzajúceho a zúfalého, i ľutujúceho a kajúceho... a budeme uvažovať, v akých rôznych polohách nachádzame sami seba...

KVETNÁ NEDEĽA

Na Kvetnú nedeľu si pripomíname slávny príchod Ježiša Krista do Jeruzalema.

Schádzalo sa tu množstvo Židov, ktorí prišli sláviť Veľkú noc ako pamiatku na vyslobodenie svojho národa z egyptského otroctva. Aj Ježiš prichádza, aby napĺňal zákon otcov. Je už dobre známy v širokom okolí pre množstvo veľkých skutkov, ktoré koná v mene Boha a nazýva ho svojím Otcom. Vyznačuje sa veľkou múdrosťou, pred ktorou neraz musia kapitulovať veľkňazi a starší ľudu. Zároveň strháva na seba veľkú pozornosť „obyčajného“ ľudu, je „populárny“, volajú mu na slávu... preto mocným „leží v žalúdku“. V pozadí snujú intrigy, ako sa ho zbaviť a hľadajú už len vhodnú príležitosť. Ich hnev, žiarlivosť a závisť sa vystupňujú pri jeho slávnostnom vstupe do mesta. Sprevádza ho obrovský zástup, volajú mu na slávu, prestierajú pred neho na zem svoje plášte a palmové ratolesti, spievajú oslavné piesne, ich radosť je bezbrehá. Zaujímavé je, že na svoj triumfálny vstup si vybral osliatko, na ktoré sa posadil. Nie koňa, či mocný vyzdobený povoz. Nevchádza ako vládca, či generál, vchádza ako ten, ktorý prichádza, aby slúžil. Koľkí si to všimnú a koľkí si to aj uvedomia?

Kvetná nedeľa je radostná a slávnostná, na začiatku bohoslužieb kňaz pred chrámom požehnáva ratolesti (bahniatka, zlatý dážď a pod.) a spolu v sprievode, s ratolesťami v rukách a so spevom, vchádzame do chrámu sláviť sv. omšu. Počas nej si však pripomíname nielen slávu, s ktorou Ježiš vstúpil do Jeruzalema, ale už sa čítajú aj prvé pašie – opis udalostí od poslednej večere po umučenie a smrť Ježiša Krista.

ZELENÝ ŠTVRTOK

Zelený štvrtok je dňom Pánovej večere, ľudovo Poslednej večere.

Keďže Ježiš vedel, čo ho čaká, chcel so svojimi priateľmi učeníkmi spolu večerať, ako bolo zvykom u Židov na Veľkú noc. Nechal pripraviť veľkonočného baránka a stretli sa všetci spolu vo večeradle. Tu hovorí o svojej smrti, ktorá je na dosah, dokonca odhalí svojho zradcu a Judáš aj napriek tomu svoj zamýšľaný skutok večer dokoná...

Počas večere, keď lámal chlieb a dával svojím učeníkom a dával im piť z kalicha víno, hovoril, aby toto konali na jeho pamiatku až do konca vekov. V tejto udalosti si pripomíname ustanovenie Eucharistie (Oltárnej sviatosti) a zároveň ustanovenie sviatosti kňazstva.

Pri každej sv. omši tak pri slovách kňaza „toto je moje telo“, „toto je moja krv“ dochádza k prepodstatneniu matérie chleba a vína na telo a krv Ježiša Krista, mocou, ktorá pochádza od Boha a ktorú kňaz získal pri pomazaní a udelení sviatosti kňazstva.

V tento deň sa v každom chráme môže konať len jediná sv. omša.

Po jej skončení sa odhalí oltár, odnesú sa plachty, ktorými je prikrytý, na znak toho, že Ježiš odchádza do Getsemanskej záhrady, v ktorej sa začína jeho utrpenie, úzkosť, mučenie a odsúdenie počas noci...

Od Zeleného štvrtka do vigílie na Bielu sobotu zamĺknu všetky zvony a organ.

V katedrálnych chrámoch jednotlivých biskupstiev pri dopoludňajších bohoslužbách biskupi, za prítomnosti všetkých kňazov diecézy, posvätia oleje, ktoré sa používajú počas celého roka pri udeľovaní sviatostí – krstu, birmovania a pomazania chorých.

Leonardo da Vinci: Posledná večera

VEĽKÝ PIATOK

Počas noci po večeri prišli do Getsemanskej záhrady stráže s Judášom, ktorý bozkom na líce označil Ježiša, aby si boli istí, že majú toho správneho. Keď Judáš počas noci videl, čomu všetkému je Ježiš vydaný, zo zúfalstva nad svojím skutkom zrady vyšiel za mesto a obesil sa.

Ježiša po zajatí v Getsemanskej záhrade priviedli pred Piláta, ktorý bol zástupcom Ríma a jedine on mal právomoc odsúdiť obžalovaného na smrť. Pilát sa sprvu zdráhal. Pri vyšetrovaní Ježiša nezistil žiadnu jeho vinu, preto ho chcel prepustiť. Veľkňazi, za pomoci krivých svedkov, žiadali pre Ježiša smrť. Vyhrážali sa Pilátovi, že ak ho neodsúdi, oznámia to cisárovi, lebo Ježiš sa vydával za kráľa a oni predsa nemajú kráľa, ale cisára. Pilát sa z obáv o svoju kariéru podvolil ich nátlaku a vydal im ho, nech si ho ukrižujú, tak ako si to žiadali. On sám si umyl ruky pred všetkými na znak toho, že nenesie vinu na jeho krvi.

Keďže bol piatok a v sobotu podvečer sa už začínala sláviť Veľká noc, všetci Židia sa veľmi ponáhľali, aby všetko stihli, kým nastane čas slávenia.

Preto naložili priečne brvno kríža na Ježišov chrbát a hnali ho za mesto na horu Golgotu, kde boli prichystané nástroje smrti. S Ježišom ukrižovali aj dvoch zločincov. Jeden z nich sa mu posmieval a nabádal ho, aby zostúpil z kríža, ak je Boh a nech zachráni aj ich dvoch. Druhý ho napomenul, aby sa nerúhal, lebo oni dvaja trpia spravodlivo za svoje zločiny, kým Ježiš je nevinný. Zároveň sa obrátil k Ježišovi a prosil ho o milosrdenstvo. Ježiš mu prisľúbil stretnutie s ním v raji ešte v tento deň...

Po smrti Ježiša pochovali v neďalekom hrobe, ktorý privalili ťažkým kameňom a Pilát nechal strážiť hrob. Urobil tak na žiadosť veľkňazov. S vysvetlením, že Ježiš hovoril o svojom zmŕtvychvstaní na tretí deň.

Všetky tieto udalosti si pripomíname popoludní o tretej hodine, v čase Ježišovej smrti. V tento deň sa neslúži sv. omša, lebo sa Ježiš obetuje na kríži. Čítajú sa druhé pašie, modlíme sa spoločne za všetky potreby Cirkvi a celého sveta.

Andrea Mantegna: Ukrižovanie

BIELA SOBOTA

Biela sobota je dňom ticha.

V chrámoch je zriadený symbolický Boží hrob, no zároveň je vyložená Eucharistia na znak toho, že Ježiš zomrel raz a po zmŕtvychvstaní žije a zostáva stále s nami. Pri Božom hrobe je možné počas dňa rozjímať o udalostiach, ktoré sa odohrali pred viac ako dvetisíc rokmi v Jeruzaleme.

Večer po zotmení sa veriaci schádzajú na veľkonočnú vigíliu. Tá sa začína na nádvorí chrámu svätením ohňa. Od ohňa sa zapaľuje veľkonočná svieca – paškál. Je to špeciálna vysoká svieca, vyrobená z včelieho vosku a symbolizuje vzkrieseného Krista, ktorý rozráža temnoty smrti. Kňaz s paškálom, so sprievodom a všetkými zhromaždenými vchádza do chrámu zahaleného tmou a cestou k oltáru trikrát zvoláva: „Kristus, svetlo sveta!“, ľud odpovedá: „Bohu vďaka!“. Zároveň si postupne od paškálu všetci zapaľujú svoju sviecu. V chráme osvetlenom iba paškálom a sviecami veriacich zaznieva slávnostný a oslavný spev na oslavu Krista, nového Svetla, ktoré nikdy nezhasína.

Po chválospeve si v jednotlivých čítaniach zo Starého zákona pripomíname dejiny spásy od stvorenia sveta po zmŕtvychvstanie.

Po skončení čítaní sa začína slávnostná svätá omša na vigíliu veľkonočnej nedele. V nej slávime vo veľkej radosti zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Opäť sa rozozvučia zvony, zaznejú mohutné tóny organu a ľud sa pripája radostným spevom k oslave najväčšieho sviatku.

V tejto sv. omši sa koná krst dospelých katechumenov, ktorí sa pripravovali na prijatie krstu a vstup do Cirkvi.

Dňom Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota sa hovorí Veľkonočné trojdnie.

V nich sa odohrali udalosti, ktoré sú kľúčové v dejinách spásy človeka. Naplnilo sa poslanie Ježiša Krista ako Vykupiteľa a Spasiteľa človeka. Ježiš vzal hriech človeka na svoje plecia, vyniesol na Golgotu, zomrel zaň a svojím zmŕtvychvstaním porazil hriech i smrť, ktorá prišla na svet následkom hriechu.

Boh vo svojom Synovi splnil prisľúbenia, ktoré dal človeku, keď ho pre prvý hriech vyhnal z raja.

Obetou svojho Syna nám dal možnosť vybrať si cestu, ktorá vedie k nemu, alebo od neho...

Vzkriesenie

Veľkonočnou vigíliou vstupujeme do veľkonočného obdobia, ktoré sa začína Veľkonočnou nedeľou a končí sviatkom Turíc – zoslania Ducha svätého. Počas celého tohto obdobia sa pri bohoslužbách zažína paškál.

Eva Eperješiová
iniciatíva IDE O ŽIVOT

Ilustračné obrazy © Internet
Fotografia © autorka