Každý človek, úprimne otvorený pravde a dobru, získa
presvedčenie, že každá ľudská bytosť má právo na absolútne rešpektovanie
jej života od počatia až do konca.
Rodia sa nové formy útokov na dôstojnosť ľudskej
bytosti. Značná časť verejnej mienky ospravedlňuje prečiny proti životu
v mene práva na slobodu jednotlivca. Od štátu žiada ich beztrestnosť a
schválenie konať ich s využitím bezplatnej zdravotníckej služby. Zákonodarstvo
mnohých krajín praktiky proti životu uznáva za legálne. Je to jedna
z hlavných príčin morálnej krízy: skutky, ktoré sa kedysi jednomyseľne
považovali za zločinné, stávajú sa spoločensky prijateľnými. Medicína
sa stále častejšie stáva nástrojom činov proti človeku, sama sebe protirečí
a znižuje dôstojnosť tých, ktorí ju vykonávajú.
Ľudské svedomie stále
ťažšie vníma rozdiel medzi dobrom a zlom vo veciach, týkajúcich sa
základnej hodnoty ľudského života. Sme svedkami toho, ako sa šliape základné
právo na život veľkého množstva slabých a bezbranných ľudských bytostí, akými
sú najmä nenarodené deti.
V kolektívnom vedomí útoky na počatý život
a život blížiaci sa k svojmu koncu postupne strácajú charakter „priestupku“
a paradoxne získavajú charakter „práva“. Zasahujú ľudský život, kde je
najslabší a úplne zbavený možnosti brániť sa. Ako mohlo prísť k takejto
situácii? Stojíme pred oveľa širšou skutočnosťou, ktorú možno považovať za
pravú štruktúru hriechu: jej charakteristickou črtou je expanzia
antisolidaristickej kultúry, ktorá naberá formu autentickej „kultúry smrti“.
Šíri sa ako dôsledok koncepcie spoločnosti, kde je najdôležitejším
kritériom úspech. Život, ktorý si vyžaduje väčšiu dobroprajnosť, lásku a
starostlivosť, považuje sa za neužitočný, alebo za neznesiteľné bremeno. Človek,
ktorý ohrozuje blahobyt tých, čo sú zvýhodnení, vníma sa ako nepriateľ,
pred ktorým sa treba brániť alebo ktorého treba odstrániť. Vzniká istý
druh „sprisahania proti životu“. Nadobúda globálne rozmery, keď
narúša a ničí vzťahy spájajúce národy a štáty.
Investujú sa obrovské sumy do výroby farmaceutických
prostriedkov, ktorými možno zabiť plod v lone matky tak, že nie je
nutná lekárska pomoc. Zdá sa, že skoro výlučným cieľom vedeckého výskumu v
tejto oblasti je vyvinúť výrobky, ktoré by čo najspoľahlivejšie zničili život
a zároveň umožňovali potrat bez akejkoľvek kontroly a zodpovednosti
spoločnosti.
Je pravda, že nechýbajú prípady, keď sa človek utieka
k antikoncepcii, či dokonca k potratu pod tlakom mnohých existenčných ťažkostí.
Vo veľmi mnohých prípadoch pravou príčinou týchto praktík je hedonistický a
nezodpovedný postoj k pohlavnému životu a egoistická koncepcia slobody,
ktorá vidí v plodení prekážku plného rozvoja osobnosti človeka.
Vyšetrenia pred narodením sú často príležitosťou
navrhnúť i vykonať potrat. Je to zároveň eugenický abort. Táto
mentalita odmieta telesne a duševne postihnuté alebo inak choré deti. Tu i tam
sú hlásané návrhy, aby sa uznalo za právne prípustné dokonca zabíjanie detí.
V spoločenskom a kultúrnom kontexte, v ktorom je
veľmi ťažké prijať a znášať utrpenie, rastie pokušenie riešiť problém utrpenia
predčasným navodením smrti. Toto sa vyostruje pod vplyvom kultúrnej
atmosféry, ktorá nevidí v utrpení žiaden zmysel a žiadnu hodnotu. Tragickým
prejavom tohto všetkého je šírenie sa eutanázie, dokonca so súhlasom
zákona.
Ohrozenia, ktorým je vystavený život, naberajú
obrovské rozmery. 20. storočie sa zapíše do dejín ako epocha
masových útokov na život. Stojíme tu tvárou v tvár objektívnemu „sprisahaniu
proti životu“, do ktorého sú zaangažované aj medzinárodné inštitúcie.
Rozhodnutia, namierené proti
životu, rodia sa niekedy z ťažkých, dramatických skúseností veľkého utrpenia,
osamotenia, ekonomickej bezperspektívnosti, depresie a strachu o budúcnosť.
Takéto okolnosti môžu značne umenšiť subjektívnu zodpovednosť aj
vinu. Stále rozšírenejšia je tendencia interpretovať priestupky proti
životu ako oprávnené prejavy osobnej slobody, ktoré treba uznávať a chrániť
ako autentické práva jednotlivca.
Pojem „ľudských
práv“ sa dostáva do protirečenia. Na jednej
strane deklarácie ľudských práv poukazujú na to, že sa prehlbuje
morálna citlivosť naklonená uznať hodnotu a dôstojnosť každej ľudskej
bytosti, bez ohľadu na rasu, národnosť, náboženstvo, politické názory alebo
spoločenský pôvod. Na druhej strane vznešeným deklaráciám tragicky protirečia
iné skutočnosti. Situácia je o to škandalóznejšia, že vzniká práve v
spoločnosti, pre ktorú je záruka ochrany ľudských práv cieľom a zároveň chválou.
Ako možno zladiť veľakrát opakované deklarácie zásad s neustálym znásobovaním a
ospravedlňovaním útokov na život? Tieto útoky sú zjavným protirečením úcty k
životu a môžu napokon nabúrať samotný zmysel demokratického spolunažívania. Nezistíme
veľmi ľahko, že deklarácie práv osôb a národov sú len jalovým rečníctvom?
Činiteľom, ktorý utvára rozhodnutia a činy vo
sfére medziosobných vzťahov a spoločenského spolužitia, stáva sa sila.
Je to však úplný opak toho, k čomu v dejinách smeroval právny štát ako
spoločenstvo, v ktorom „dôvod sily“ nahradí „sila dôvodu“.
Na inej rovine zdrojom protirečenia medzi deklaráciami
ľudských práv a ich tragického popierania v praxi je pojem slobody,
ktorý absolutizuje význam ľudského jednotlivca a prečiarkuje jeho vzťah
k solidarite s druhými a k službe iným. Totálne individualistický pojem
slobody sa napokon stáva slobodou „silnejších“. Sloboda popiera seba samú,
smeruje k autodeštrukcii i k zničeniu druhého človeka, keď prestáva uznávať a
rešpektovať spojenie s pravdou. Zakaždým, keď sa sloboda v snahe zbaviť sa
akejkoľvek tradície a autority uzatvára dokonca aj pred prvotnou evidentnosťou
objektívnej a všeobecne uznávanej pravdy, človek už neprijíma pravdu o
dobre a zle ako jediné nevyvrátiteľné východisko pre svoje rozhodnutia, ale
riadi sa výlučne svojou subjektívnou a premenlivou mienkou alebo egoistickým
záujmom a vrtochom.
Ak sa vlastné „ja“ chápe v kategóriách
absolútnej autonómie, nezadržateľne vedie k negovaniu druhého človeka.
Takto sa spoločnosť stáva zoskupením jednotlivcov: každý chce realizovať svoje
ciele nezávisle na druhých, ba chce svoje záujmy postaviť pred záujmy iných.
Avšak skutočnosť, že aj iní majú podobné snahy, núti hľadať nejakú formu
kompromisu. Takto sa stráca akýkoľvek vzťah k spoločným hodnotám a k
absolútnej a všetkými uznávanej pravde: spoločenský život podstupuje riziko
úplného relativizmu. O všetkom sa možno dohodnúť, o všetkom možno
vyjednávať: aj o prvom zo základných práv, akým je právo na život.
Prvotné a neodcudziteľné právo na život stáva sa
predmetom diskusie, alebo môže byť upierané z vôle časti spoločnosti. Je
to zhubný následok vlády relativizmu: „právo“ prestáva byť právom, lebo
už nemá základ v nenarušiteľnej dôstojnosti osoby, ale podriaďuje sa vôli
silnejšieho. Keď sa takto demokracia spreneveruje vlastným princípom, mení
sa v podstate na totalitárny systém. Štát sa pretvára v tyranský štát,
uzurpujúci si právo disponovať životom slabších a bezbranných, nenarodených
detí a starých, a to v mene spoločenského úžitku, ktorý v skutočnosti znamená
len záujem určitej skupiny.
Máme do činenia s tragickým zdaním zákonnosti.
Demokratický ideál, ktorý uznáva a chráni dôstojnosť každej osoby, sa tak
zrádza v samom základe: „Možno hovoriť o dôstojnosti každej osoby, keď je
dovolené zabíjať tú najslabšiu a najnevinnejšiu?“. Už pôsobia mechanizmy,
ktoré privádzajú k zániku opravdivé ľudské spolunažívanie a zapríčiňujú rozpad
organizmu štátu. Nárokovanie si práva na potrat, zabíjanie detí
a eutanáziu, ako aj jeho zákonné uznanie je ekvivalentom zvráteného a
hanebného ponímania ľudskej slobody ako absolútnej moci nad inými a proti iným.
To znamená smrť pravej slobody.
Stojíme tvárou v tvár zápasu medzi zlom a
dobrom, medzi smrťou a životom. Nie sme len jeho svedkami: všetci sa ho
zúčastňujeme, a preto nemôžeme uniknúť povinnosti bezpodmienečne sa
postaviť za život.
V Ríme, pri sv. Petrovi, dňa 25. marca 1995
Ján Pavol II., pápež
Text I. a II. časti encykliky EVANGELIUM VITAE
skrátil Miro Ščibrany, Iniciatíva IDE O ŽIVOT
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára