◦Skutočnosť, že zákonodarstvo mnohých krajín ◦praktiky
proti životu ◦uznáva za ◦legálne, je znepokojujúci jav a zároveň jedna z
hlavných príčin morálnej krízy: skutky, ktoré sa kedysi jednomyseľne považovali
za zločinné a zdravý mravný cit ich nepripúšťal, stávajú sa ◦spoločensky
prijateľnými. Dokonca samotná medicína ◦sa stále častejšie stáva
nástrojom týchto činov proti človeku, ◦sama sebe protirečí a znižuje
dôstojnosť tých, ktorí ju vykonávajú.
◦V kolektívnom vedomí ◦útoky na počatý život
a život blížiaci sa k svojmu koncu postupne strácajú charakter „priestupku“
a paradoxne získavajú charakter „práva“. ◦Zasahujú ľudský život, kde je
najslabší a úplne zbavený možnosti brániť sa. ◦Ako mohlo prísť k takejto
situácii?◦
◦Aby sa ľahšie šírilo uplatňovanie potratu,
investovali sa a ◦investujú obrovské sumy do výroby farmaceutických
prostriedkov, ktorými možno zabiť plod v lone matky tak, že nie je nutná
lekárska pomoc. Zdá sa, že skoro výlučným cieľom vedeckého výskumu v tejto
oblasti je vyvinúť výrobky s čo najjednoduchším použitím, ktoré by zároveň
čo najspoľahlivejšie zničili život, a tak by umožňovali uskutočňovať umelý
potrat bez akejkoľvek kontroly a zodpovednosti spoločnosti.
◦Pohľad na dnešné ľudstvo budí hlboký nepokoj,
najmä keď máme na mysli toľko rôznych oblastí, v ktorých dochádza k útokom na
život, ale aj ich mimoriadnu častosť a mnohorakú silnú podporu, akú získavajú
širokým spoločenským súhlasom, častými prípadmi ich právneho uznania, ako aj
účasti ◦pracovníkov zdravotníctva na nich. ◦Ohrozenia, ktorým je vystavený
život, sa s časom neumenšujú. Naopak, naberajú obrovské rozmery◦. 20.
storočie sa zapíše do dejín ako epocha masových útokov na život. ◦Stojíme
tu tvárou v tvár objektívnemu „sprisahaniu proti životu“, do ktorého sú
zaangažované aj medzinárodné inštitúcie.
◦Rozhodnutie zabiť ešte nenarodené dieťa robí často
nielen matka, ale aj iné osoby. ◦Zodpovední sú aj lekári a pracovníci
zdravotníctva, keď poznanie a schopnosti venujú službe smrti, hoci ich
nadobudli na to, aby život bránili. Zodpovednosť majú aj zákonodarci, ktorí
podporili a schválili zákony, pripúšťajúce umelý potrat a - v miere, v akej to
od nich závisí - aj vedúci zdravotníckych zariadení, v ktorých sa umelé potraty
vykonávajú.
◦Jednou z charakteristík dnešných útokov na život
je tendencia požadovať ich právne uznanie, ako keby išlo o práva, ktoré je
štát ◦povinný svojim občanom priznať. V dôsledku toho sa tiež požaduje, aby sa
vykonávali za odbornej a bezplatnej pomoci lekárov a pracovníkov zdravotníctva.
◦Argumentuje sa, že by ◦zákaz a trestnosť umelého potratu nevyhnutne viedli k
šíreniu nelegálnych praktík a tie by sa vymykali nutnej spoločenskej
kontrole a robili by sa bez patričného lekárskeho zabezpečenia.
◦Odmietnutie spolupráce pri konaní nespravodlivosti
nie je len morálnou povinnosťou, ale aj základným ľudským právom. Keby to
tak nebolo, človek by bol donútený konať činy vnútorne nezlučiteľné s jeho
dôstojnosťou, a tak by sa jeho sloboda, ktorej autentický zmysel a cieľ spočíva
v orientovaní sa na pravdu a dobro, radikálne narušila. Ide tu teda o základné
právo, ktoré práve preto, že je také, malo by byť zohľadnené a chránené štátnym
zákonodarstvom. Znamená to, že lekári, zdravotnícky personál, ako aj osoby,
ktoré riadia zdravotnícke zariadenia, kliniky a liečebné strediská, majú mať
zaistenú možnosť odmietnuť účasť na plánovaní, príprave a uskutočňovaní
činov, namierených proti životu.
◦Zariadenia a miesta slúžiace životu a všetky
ostatné formy pomoci a solidarity, ktoré sa v určitých situáciách javia ako
okamžite potrebné, musia viesť nezištne zaangažované osoby◦. Osobitnú
zodpovednosť má zdravotnícky personál: lekári, farmaceuti, ošetrovateľky a
ošetrovatelia, kapláni, rehoľníci a rehoľníčky, administratívni pracovníci a
dobrovoľníci. Ich profesia im káže chrániť ľudský život a a slúžiť mu.
V dnešnom kultúrnom a spoločenskom kontexte, v ktorom lekárska
veda a lekárske umenie akoby strácali svoj pôvodný vnútorný etický rozmer,
často sú silno pokúšané manipulovať životom, alebo priamo spôsobovať smrť.
Vzhľadom na toto pokušenie nesmierne vzrastá ich zodpovednosť, ktorá má svoj
najhlbší zdroj a najsilnejšiu oporu v nevyhnutnom vnútornom etickom rozmere
lekárskej profesie, o čom svedčí starobylá, ale stále aktuálna
Hippokratova prísaha, podľa ktorej je každý lekár povinný preukazovať
najvyššiu úctu ľudskému životu a jeho posvätnosti.
Absolútne rešpektovanie každého nevinného ľudského
života vyžaduje si aj využívať právo námietok svedomia vzhľadom na umelý
potrat a eutanáziu. „Usmrtenie“ nikdy nemožno považovať za liečebný úkon,
ani vtedy, keď jeho jediným zámerom je splniť žiadosť pacienta: je to skôr
sprenevera lekárskemu povolaniu, ktoré možno definovať ako vrúcne a rozhodné „áno“
životu.
◦V Ríme, pri sv. Petrovi, dňa 25. marca 1995
◦Ján Pavol II., pápež
Text I. a II. časti encykliky EVANGELIUM VITAE
skrátil Miro Ščibrany, Iniciatíva IDE O ŽIVOT
◦ ... symbol pre vypustený text
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára