18 novembra 2020

Vidiacemu oku a počujúcemu uchu lekára-abortistu

Humanistický filozof o hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života.
 
◦Skutočnosť, že zákonodarstvo mnohých krajín ◦praktiky proti životu ◦uznáva za ◦legálne, je znepokojujúci jav a zároveň jedna z hlavných príčin morálnej krízy: skutky, ktoré sa kedysi jednomyseľne považovali za zločinné a zdravý mravný cit ich nepripúšťal, stávajú sa ◦spoločensky prijateľnými. Dokonca samotná medicína ◦sa stále častejšie stáva nástrojom týchto činov proti človeku, ◦sama sebe protirečí a znižuje dôstojnosť tých, ktorí ju vykonávajú.
 
◦V kolektívnom vedomí ◦útoky na počatý život a život blížiaci sa k svojmu koncu postupne strácajú charakter „priestupku“ a paradoxne získavajú charakter „práva“. ◦Zasahujú ľudský život, kde je najslabší a úplne zbavený možnosti brániť sa. ◦Ako mohlo prísť k takejto situácii?◦
 
◦Aby sa ľahšie šírilo uplatňovanie potratu, investovali sa a ◦investujú obrovské sumy do výroby farmaceutických prostriedkov, ktorými možno zabiť plod v lone matky tak, že nie je nutná lekárska pomoc. Zdá sa, že skoro výlučným cieľom vedeckého výskumu v tejto oblasti je vyvinúť výrobky s čo najjednoduchším použitím, ktoré by zároveň čo najspoľahlivejšie zničili život, a tak by umožňovali uskutočňovať umelý potrat bez akejkoľvek kontroly a zodpovednosti spoločnosti.
 
Pohľad na dnešné ľudstvo budí hlboký nepokoj, najmä keď máme na mysli toľko rôznych oblastí, v ktorých dochádza k útokom na život, ale aj ich mimoriadnu častosť a mnohorakú silnú podporu, akú získavajú širokým spoločenským súhlasom, častými prípadmi ich právneho uznania, ako aj účasti ◦pracovníkov zdravotníctva na nich. ◦Ohrozenia, ktorým je vystavený život, sa s časom neumenšujú. Naopak, naberajú obrovské rozmery◦. 20. storočie sa zapíše do dejín ako epocha masových útokov na život. ◦Stojíme tu tvárou v tvár objektívnemu „sprisahaniu proti životu“, do ktorého sú zaangažované aj medzinárodné inštitúcie.
 
◦Rozhodnutie zabiť ešte nenarodené dieťa robí často nielen matka, ale aj iné osoby. ◦Zodpovední sú aj lekári a pracovníci zdravotníctva, keď poznanie a schopnosti venujú službe smrti, hoci ich nadobudli na to, aby život bránili. Zodpovednosť majú aj zákonodarci, ktorí podporili a schválili zákony, pripúšťajúce umelý potrat a - v miere, v akej to od nich závisí - aj vedúci zdravotníckych zariadení, v ktorých sa umelé potraty vykonávajú.
 
Jednou z charakteristík dnešných útokov na život je tendencia požadovať ich právne uznanie, ako keby išlo o práva, ktoré je štát ◦povinný svojim občanom priznať. V dôsledku toho sa tiež požaduje, aby sa vykonávali za odbornej a bezplatnej pomoci lekárov a pracovníkov zdravotníctva. ◦Argumentuje sa, že by ◦zákaz a trestnosť umelého potratu nevyhnutne viedli k šíreniu nelegálnych praktík a tie by sa vymykali nutnej spoločenskej kontrole a robili by sa bez patričného lekárskeho zabezpečenia.
 
Odmietnutie spolupráce pri konaní nespravodlivosti nie je len morálnou povinnosťou, ale aj základným ľudským právom. Keby to tak nebolo, človek by bol donútený konať činy vnútorne nezlučiteľné s jeho dôstojnosťou, a tak by sa jeho sloboda, ktorej autentický zmysel a cieľ spočíva v orientovaní sa na pravdu a dobro, radikálne narušila. Ide tu teda o základné právo, ktoré práve preto, že je také, malo by byť zohľadnené a chránené štátnym zákonodarstvom. Znamená to, že lekári, zdravotnícky personál, ako aj osoby, ktoré riadia zdravotnícke zariadenia, kliniky a liečebné strediská, majú mať zaistenú možnosť odmietnuť účasť na plánovaní, príprave a uskutočňovaní činov, namierených proti životu.
 
Zariadenia a miesta slúžiace životu a všetky ostatné formy pomoci a solidarity, ktoré sa v určitých situáciách javia ako okamžite potrebné, musia viesť nezištne zaangažované osoby◦. Osobitnú zodpovednosť má zdravotnícky personál: lekári, farmaceuti, ošetrovateľky a ošetrovatelia, kapláni, rehoľníci a rehoľníčky, administratívni pracovníci a dobrovoľníci. Ich profesia im káže chrániť ľudský život a a slúžiť mu.
 
V dnešnom kultúrnom a spoločenskom kontexte, v ktorom lekárska veda a lekárske umenie akoby strácali svoj pôvodný vnútorný etický rozmer, často sú silno pokúšané manipulovať životom, alebo priamo spôsobovať smrť. Vzhľadom na toto pokušenie nesmierne vzrastá ich zodpovednosť, ktorá má svoj najhlbší zdroj a najsilnejšiu oporu v nevyhnutnom vnútornom etickom rozmere lekárskej profesie, o čom svedčí starobylá, ale stále aktuálna Hippokratova prísaha, podľa ktorej je každý lekár povinný preukazovať najvyššiu úctu ľudskému životu a jeho posvätnosti.
 
Absolútne rešpektovanie každého nevinného ľudského života vyžaduje si aj využívať právo námietok svedomia vzhľadom na umelý potrat a eutanáziu. „Usmrtenie“ nikdy nemožno považovať za liečebný úkon, ani vtedy, keď jeho jediným zámerom je splniť žiadosť pacienta: je to skôr sprenevera lekárskemu povolaniu, ktoré možno definovať ako vrúcne a rozhodné „áno“ životu.
 
◦V Ríme, pri sv. Petrovi, dňa 25. marca 1995
◦Ján Pavol II., pápež
 
Text I. a II. časti encykliky EVANGELIUM VITAE
skrátil Miro Ščibrany, Iniciatíva IDE O ŽIVOT
◦ ... symbol pre vypustený text
 


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára