Pomaly, ale isto sa charakteristickou črtou spájajúcou sa s rolou otca, stáva vytrvalosť. Dnes, keď sa často potláča proces a požadujú sa len okamžité výsledky, akoby sa cieľ dal dosiahnuť bez cesty, otec by mal byť prototypom vytrvalého človeka.
K najväčším vedcom a umelcom vieme bleskovo priradiť ich známe diela. Málokedy sa však hovorí o pre nás nezaujímavom čase, ktorý strávili zavretí vo svojich izbách a robili rutinné činnosti, dennodenne sa starostlivo venovali svojej práci. A až po rokoch neúspechov, pokusov a omylov, sa z nich stali ozajstní majstri.
Tak je to aj v rodine. Do zdanlivej obyčajnosti dní vstupuje vytrvalosť otca. Dieťa vo svojom vnímaní nevie pochopiť, že na to, aby bola rodina zabezpečená, musí otec dlho pracovať, byť preč. Pre celú rodinu je najvzácnejším darom vytrvalý otec, ktorý pracuje a predsa opúšťa aj svoje pohodlie a chvíľku ticha po ťažkom dni a venuje sa členom rodiny. Dieťa vníma, že otec je vytrvalý v záujme, v slovách, v pomoci, v očakávaní dobra a v jeho dávaní. No aj to, že je vytrvalý v prísnosti, lebo čo žiada, žiada pre dobro ľudí, ktorých miluje...
Deti potrebujú otcov vytrvalých vo vedení, aby sa samé naučili kráčať so zdravým sebavedomím a dívali sa svetu priamo do očí...
Rodiny sú závislé na vytrvalých otcoch...
JEHO SLOVÁ
Verí jeho slovám, že to sama chvíľu zvládne
a že v noci ju nik neukradne.
Lebo vo vedľajšej izbe spí on
s jedným okom otvoreným, v brnení a s mečom.
Ešte sa k nej skloní, pobozká ju a povie, že je krásna.
a že má spať ticho až do rána.
A hoci to ešte teraz nevie,
raz chce byť rovnako vedená a milovaná.
Verí jeho slovám, že raz tiež bude mať také svaly.
A aj keby prišiel víchor, ich dom na skale nezvalí.
Lebo všetko má svoj čas, ostať stáť aj spraviť krok
a za slovom a skutkom treba čakať dôsledok.
Že nie je hanbou mýliť sa a padať,
ale prestať sa snažiť, zabudnúť vstávať.
A hoci to ešte teraz nevie,
tiež túži ako otec sa raz o rodinu starať.
Viem, že už dávno zaznelo naše áno
a že sladké, mladé a krásne sa rýchlo minie.
A aj keď sa mnohí v búrke polámali ako stromy,
ďakujem aj tebe, že my nie.
Veď čo by bola moja láska matky bez tej tvojej otcovskej?
Ostaň so mnou prosím stáť, nech ľudia čo chcú hovoria.
Tak ti ďakujem, že si našej dcére gentleman,
že náš syn vie, že sila je pravda a pravda pokora.
a že v noci ju nik neukradne.
Lebo vo vedľajšej izbe spí on
s jedným okom otvoreným, v brnení a s mečom.
Ešte sa k nej skloní, pobozká ju a povie, že je krásna.
a že má spať ticho až do rána.
A hoci to ešte teraz nevie,
raz chce byť rovnako vedená a milovaná.
Verí jeho slovám, že raz tiež bude mať také svaly.
A aj keby prišiel víchor, ich dom na skale nezvalí.
Lebo všetko má svoj čas, ostať stáť aj spraviť krok
a za slovom a skutkom treba čakať dôsledok.
Že nie je hanbou mýliť sa a padať,
ale prestať sa snažiť, zabudnúť vstávať.
A hoci to ešte teraz nevie,
tiež túži ako otec sa raz o rodinu starať.
Viem, že už dávno zaznelo naše áno
a že sladké, mladé a krásne sa rýchlo minie.
A aj keď sa mnohí v búrke polámali ako stromy,
ďakujem aj tebe, že my nie.
Veď čo by bola moja láska matky bez tej tvojej otcovskej?
Ostaň so mnou prosím stáť, nech ľudia čo chcú hovoria.
Tak ti ďakujem, že si našej dcére gentleman,
že náš syn vie, že sila je pravda a pravda pokora.
O SOCHÁROCH
Sadla búrka. Utíchol dážď aj hromobitie.
Všetky nite
utkané z nevyslovených slov
sa v kriku pretrhli
a ponorili do zvláštneho splínu.
Napokon sa usmial.
A ručičky hodín
znovu plynú.
Sochár sa svojmu dielu dáva cez údery.
Vždy mramor alebo drevo ofúkne,
díva sa na zásahy dláta.
A občas je úder nepresný, nečakaný,
ruka sa unaví...
Vtedy ho socha nenápadne vedie...
Keď ich sužuje nedočkavosť a obavy,
sochár a dielo sa dopĺňajú –
pretváraní dotykom
na hrane dôvery a cieľa.
Otec farbí detské črty
odtlačkami vrások.
A veky sa spájajú
so sviežosťou diela.
Mnohí básnici písali o rukách otca,
o mozoľoch,
o ochrane hniezda...
No sochára nemilujeme z obdivu,
ale preto, že to nevzdal...
Všetky nite
utkané z nevyslovených slov
sa v kriku pretrhli
a ponorili do zvláštneho splínu.
Napokon sa usmial.
A ručičky hodín
znovu plynú.
Sochár sa svojmu dielu dáva cez údery.
Vždy mramor alebo drevo ofúkne,
díva sa na zásahy dláta.
A občas je úder nepresný, nečakaný,
ruka sa unaví...
Vtedy ho socha nenápadne vedie...
Keď ich sužuje nedočkavosť a obavy,
sochár a dielo sa dopĺňajú –
pretváraní dotykom
na hrane dôvery a cieľa.
Otec farbí detské črty
odtlačkami vrások.
A veky sa spájajú
so sviežosťou diela.
Mnohí básnici písali o rukách otca,
o mozoľoch,
o ochrane hniezda...
No sochára nemilujeme z obdivu,
ale preto, že to nevzdal...
© Tvorivá skupina POETICA MUSICA
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára