15 mája 2020

Alžbeta Babkovičová-Mráková: PO ŠPIRÁLE

Z deda na otca, z otca na syna sa dedí gén.
Tá miniatúra, ten ľudský čip našich chýb,
podoby, vlastností, gest i nadania.
Gén geniality ľudstva i genocídy, zverstva.
V genéze zrodu miliardy buniek prapôvodného rodu,
večného prieniku nesmrteľného do smrteľného
a cesta po špirále ťažká.

 
Ad Adam, eventuálne Eva.
 
Tam je počiatok toku, prameň premeny.
Oni prví žili a im prvým tiekla zo žíl krv.
Ako inak?
Boli tam, kde nič nebolelo,
ale od istého okamihu ich, a po dnešok i nás,
bolí. Kde sme, kam ideme a kde sme boli?
Vyhnaní zo spoločenstva v Duchu
do spoločnej samoty jediného druhu.
Napoly celí.
Rub a líce jednej mince.
Rozmenené, minuté v nastraženej minúte.
Lesk lesti.
A odvtedy nahí v neresti, v bolesti
vznikáme i zanikáme.
Od záhrady života po plot plodu smrti.
 
Nikto neprišiel na zem pod nebesia inak.
Ani Boží Syn.
Gén lásky a gén bolesti skrížil v kríži.
Jeho krv stiekla do kalicha.
Na krížnych cestách smerovka INRI.
On všetko povedal, čo vedel,
no mnohí uverili vede.
Jemu nie.
 
Analýza vedomia a bytia. Alfa i omega.
Pár nepár, Adam a Eva. X a Y.
Na veky vekov človek. Koruna tvorstva.
Nad ňou Duch. Motýľ premeny. To nik nezmení.
Od toho dňa, keď objavil DNA,
rozkrútil jej špirálu a nemožné je možné.
Sem tie semená bez mena!
Takto sa teda množme!
 
Nebo, daj sa nám spoznať!
Nebodaj sme ťa stratili, vyhnanci z raja?!
Rodokmeň života, strom poznania dobra a zla
s korunou v nebesiach, s koreňom v zemi.
Sme svoji, jadrní, kým máme pôvodné jadrá.
Nie náhrady splodené za plotom záhrady.
Je to len bolestná túžba vrátiť sa za jej vráta.

 
O čom to bude potom?
Budeme identickí, budeme večne žiť
a v špirále znovuzrodenia znovu oklameme Boha?
 
Ten, kto bude hlavu musieť skloniť,
budeme jedine my, nie ony,
príšery z ríše mŕtvych – klony,
znetvorené deti, oživené ľudské pokémony
 
 
© Alžbeta Babkovičová - Mráková
Kultúra 3/2003, s. 13




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára