25 mája 2020

ad „ABORT. Na ktorú stranu sa postaviť? Kde je pravda?“

Poznámky k včera uverejnenému článku Veroniky Moravčíkovej ABORT. Na ktorú stranu....
 
Na úvod interpretácia textu:
(1) „Zdá sa to celé kruté? Takže ozaj sme lepší a máme „právo“ niekoho posudzovať?“
Autorka predpokladá, že príklady prisúdenia ľudských práv dieťaťu vo vyššom veku v prírodných národoch (až po narodení) vzbudí v čitateľovi pocit zhrozenia. Na druhú otázku sa podsúva odpoveď „nie sme lepší a nemáme právo súdiť iných“, veď u nás je hranica interrupcie na 12-tom týždni tehotenstva, celých 12 týždňov od počatia nepovažujeme plod za človeka.
(2) „Tak čo dnes? Kto má pravdu?“
Táto otázka podsúva predpoklad, že existuje iba jedna možnosť – jedna správna voľba a že dva odlišné názory sú v akomsi boji, z ktorého vyjde iba jeden víťaz. Autorka odsudzuje spoločnosť („tvári sa“, „nepresné frázičky“), ktorá sa prikláňa k pro-choice a používa zjemňujúcu rétoriku namiesto presných pojmov, nakoniec ironizuje názov UPT. Čiže jediná prekážka = nepresná rétorika.
(3) „Ako sa možno rozhodnúť, ak neidentifikujeme jasne a presne obsah skutku?“
Autorka od spoločnosti očakáva, že pomenuje veci – usmrtenie potomka – jasne a presne, pretože vágne označenie zabitia považuje za rozhodujúcu prekážku v rozhodovaní sa žien.
Autorku najviac znepokojuje fakt, že spoločnosť odmieta ženu informovať o rizikách potratu a o tom, že v skutočnosti zabíja svojho potomka (človeka a nie „niečo“). Právo na informácie porovnáva s príbalovými letákmi na liekoch.
(4) Dôkaz o dôsledkoch neinformovanosti
Autorka uvádza sprostredkovanú skúsenosť kamarátky, vyslovenie obdivu z jej názorovej premeny.
(5) Kritika súkromných potratových kliník
Zisk pod falošným prejavom empatie
(6) Rozpor v úlohe spoločnosti
Ochrana ženy (zabitie potomka) verzus vyspelosť a humánnosť spoločnosti.
(7) Potrat
Výhra spoločnosti nad krutou prírodou + kontrola zvieraťa v nás.
 

Poznámky k vyššie uvedeným okruhom:
ad (1) Čím je spoločnosť vyspelejšia, má viac možností (prevencia, antikoncepcia), ako predchádzať nežiadúcim tehotenstvám. Preto sa tá hranica prisúdenia ľudských práv posúva smerom k počatiu človeka. Sme na hranici 12 týždňov tehotenstva. To je fakt. Je možné tú hranicu posunúť? Určite áno. Je tá hranica krutá alebo nie? To je už hodnotiaci súd, postoj k faktu, ktorý vychádza z nejakého hodnotového rámca. Zo zorného uhla pohľadu nejakého domorodca nejde o krutosť, ak usmrtí „to“, ktoré ešte nie je človekom. Ak niekto zo svojho postoja s tou hranicou nesúhlasí, nepodstúpi potrat, aj keby to boli rok alebo tri roky.
ad (2) Nemyslím si, že presná rétorika bude viesť k zníženiu počtu potratov. Stálo by to za vyskúšanie. „Čo značí meno? To, čo ružou zveme, pod iným menom tiež by voňalo.“ Alebo naopak – nech UPT nazveme hocijako inak, každý vie, čo to znamená – ukončenie života (budúceho, ale nenarodeného) človeka a vedia to aj tí, ktorí používajú tú zjemňujúcu rétoriku. Ak by stačilo na zníženie počtu potratov zmena názvu, bolo by to príliš ľahké.
ad (3) Sokrates si myslel, že keď človek spozná dobro, bude ho aj konať. Podľa Aristotela sa mýlil. Ak spoznáme zlo v jeho jasne formulovanej podobe, neznamená to ešte, že ho nebudeme konať. Ak má žena jasný a pre ňu relevantný dôvod, neupustí od neho. Ak ho žena nemá, niekedy stačí rôzny druh podnetu na to, aby sa pre potrat nerozhodla. Napr. deti sa hrajúce na ihrisku, výklad s detským oblečením. Takže jasná a zreteľná formulácia nemusí byť dôvodom, aby žena zmenila svoj názor.
ad (4) Lekári majú povinnosť ženu informovať o dôsledkoch potratu zo zákona. Údajne existujú vedecké štúdie, ktoré dokazujú, že interrupcie nespôsobujú žiadne zvýšenie rizika psychických problémov u žien, resp. že sa prejavujú psychické problémy, ktoré mali ženy pred potratom. Asi by sme našli aj štúdie, ktoré tvrdia opak. Netuším, či sú aj štúdie, ktoré mapujú ženy s nechceným tehotenstvom, určite áno a je asi náročné posúdiť, čo je horšie – potrat alebo nechcené tehotenstvo. Ale v týchto dimenziách autorka neuvažuje. Myslím, že ženy, ktoré podstúpili potrat, majú čo robiť, aby sa s tým vyrovnali. Je však neférové ich vnímať automaticky ako traumatizované bytosti, ktorým sa upiera triezvy úsudok na túto tému.
ad (5) Súkromné potratové kliniky – sú aj štátne? Prekáža autorke fakt, že sú súkromné alebo fakt, že vo dverách ženy nevítajú s tým, že idú zavraždiť svojho potomka? Tá empatia nemusí byť falošná. Súcit a empatia je na mieste, ak sa žena po zvážení rizík, s pocitom hanby a zatratenia zo strany rodiny, partnera a spoločnosti rozhodne podstúpiť potrat. Prostredie takých kliník je pre tie ženy nepodstatné, ženy sa v nich necítia lepšie preto, že sa na nich personál usmieva a na stenách je pekná farba.
ad (6) Vyspelosť spoločnosti sa prejaví v tom, že sa hľadá spoločné riešenie na sporné otázky bez ponižovania, urážok, irónie a bezcitnosti, s rešpektom k diskutujúcemu. Aj keby sa strany nezhodli, dôležité je zachovanie úcty a snahy vrátiť sa k problému neskôr. Pri najvážnejších problémoch by sa ako víťazi mali cítiť obe strany, ktoré možno z niektorých nárokov museli ustúpiť, ale aj tak niečo získali.
ad (7) Človek nie je nad prírodou, je jej súčasťou a to aj so svojimi myšlienkami. Prekáža mi, že sa vôbec nehovorí vo vzťahu k potratom o mužoch, ktorí sú spoluzodpovední za počatie dieťaťa.
 
 
Žena, ktorá chce vidieť
obe strany mince
 
Reakcia na článok:
 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára