Najprirodzenejšia vlastnosť ženy je milovať. Žena dokáže
prekročiť vlastný tieň, ďaleko presiahnuť svoje hranice,
keď ide o otázku lásky. A v mene lásky je schopná vzdávať sa,
podstupovať obete, bojovať, ale aj mať strach. Možno je to
práve strach, ktorý sa premieňa až na rozhodnutie vziať
dieťaťu život. Strach z príliš veľkej zmeny, strach zo straty
milovaného muža alebo kariéry, strach z budúcnosti.
Lenže budúcnosť sa stala v okamihu počatia. Už ju neskladá
len matka a otec, ale zvláštnym priamym spôsobom aj počaté dieťa,
hoci si pod srdcom ženy ešte len hľadá svoj kúsok miesta,
tak ako drobný korienok vrastá do hrudy hliny. Odpoveď na otázku
čo a ako bude, je teda jednoduchá: Budúcnosť je presne tu,
má deväť mesiacov a potom snáď množstvo ďalšieho času...
Na druhej strane je strach celkom prirodzený a pochopiteľný.
O to viac, ak pri matke nestojí aj otec, muž. Rozhodovanie je
ešte ťažšie, ak práve muž je ten, ktorý chce dieťa odstrániť...
Rozhodujúci boj lásky a strachu... a možno by stačilo len uistenie,
že s darom – akým dieťa nepochybne je – prichádza aj potrebná pomoc...
OSTANEŠ?
Prebudila som sa a všetko bolo iné.
Intenzívne. Nové.
Vône, farby, hlasy.
Vtedy som pocítila, že existuješ.
Nie možno, nie asi.
Nehádala som.
Vedela som to kdesi hlboko vnútri,
vnímala som ťa najvlastnejším
kolieskom svojej ženskosti –
povolaním matky.
Bála som sa, aby to nebolo vidieť,
aby to nezistili.
Veď všetko na svete teraz nepraje
našej posvätnej chvíli.
A bojím sa.
Ako ťa ochránim pred zlým svetom?
Možno...
Veď to bude akoby ťa len odvial vietor...
Nik sa nedozvie...
Ostaneš teda so mnou?
Ostanem s tebou?
Áno? Nie?
Intenzívne. Nové.
Vône, farby, hlasy.
Vtedy som pocítila, že existuješ.
Nie možno, nie asi.
Nehádala som.
Vedela som to kdesi hlboko vnútri,
vnímala som ťa najvlastnejším
kolieskom svojej ženskosti –
povolaním matky.
Bála som sa, aby to nebolo vidieť,
aby to nezistili.
Veď všetko na svete teraz nepraje
našej posvätnej chvíli.
A bojím sa.
Ako ťa ochránim pred zlým svetom?
Možno...
Veď to bude akoby ťa len odvial vietor...
Nik sa nedozvie...
Ostaneš teda so mnou?
Ostanem s tebou?
Áno? Nie?
PIESEŇ MATKY
Ľahko sa šepká, že ostaneš,
ak ťa nič nedrží.
Ľahko sa plnia sľuby,
ak nič nestrácaš.
No teraz nie jeden,
ale dva životy naruby
prevraciam – prevraciaš.
ak ťa nič nedrží.
Ľahko sa plnia sľuby,
ak nič nestrácaš.
No teraz nie jeden,
ale dva životy naruby
prevraciam – prevraciaš.
Čo raz malo byť radosťou
ma dnes ticho tlačí k zemi.
Neposielaj ma na miesto,
odkiaľ sa nevracajú víťazi,
ale len porazení...
ma dnes ticho tlačí k zemi.
Neposielaj ma na miesto,
odkiaľ sa nevracajú víťazi,
ale len porazení...
Ľahko sa vraví, že pri mne stojíš,
kým nás nič netrápi.
Lenže ten maličký
sa nám o nič neprosil.
Nie si pán, nedržíš v rukách opraty,
nemusíš siahať na dno svojich síl.
kým nás nič netrápi.
Lenže ten maličký
sa nám o nič neprosil.
Nie si pán, nedržíš v rukách opraty,
nemusíš siahať na dno svojich síl.
Čo raz malo byť radosťou
ma dnes ticho tlačí k zemi.
Neposielaj ma na miesto,
odkiaľ sa nevracajú víťazi,
ale len porazení...
ma dnes ticho tlačí k zemi.
Neposielaj ma na miesto,
odkiaľ sa nevracajú víťazi,
ale len porazení...
Ty sa dnes nemusíš budiť s výčitkami,
teba netrápia kroky, čo neznejú.
Nevstávaš na plač, ktorý v noci nepočuť.
teba netrápia kroky, čo neznejú.
Nevstávaš na plač, ktorý v noci nepočuť.
Mám tvár stratenú medzi zrkadlami,
nikdy nezbadám oči čo sa smejú,
nikdy sa nebudem môcť jeho rúk dotknúť...
nikdy nezbadám oči čo sa smejú,
nikdy sa nebudem môcť jeho rúk dotknúť...
Čo raz malo byť radosťou
ma dnes ticho tlačí k zemi.
Neposielaj ma na miesto,
odkiaľ sa nevracajú víťazi,
ale len porazení...
ma dnes ticho tlačí k zemi.
Neposielaj ma na miesto,
odkiaľ sa nevracajú víťazi,
ale len porazení...
© Tvorivá skupina POETICA MUSICA
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára