Ticho. Mĺkvo. Prázdno. Po dieťati neostalo nič. Ani náznak a pre mnohých ani spomienka.
Problém by mal zmiznúť, vyriešiť sa... Životy dvoch ľudí by nemali ostať nijako poznačené.
Namiesto toho sa však pomyselná prepletená niť rodičov roztrhla a na jej mieste ostal uzol,
ktorý je pevný, nedá sa rozviazať a stále bude pripomínať čo sa odohralo.
Drobné vlákno, ktoré sa začalo tvoriť je spálené. Dieťa snáď bolo v momente vzniku
výsledkom lásky, no nedostalo šancu hovoriť, cítiť, prežívať.
Aký paradox. Na jednej strane kričíme a bojujeme za svoje práva a dokážeme byť komickí,
keď sa bijeme za maličkosti. Na druhej strane sme majstri v relativizovaní veľkých vecí –
reality, pravdy, vzťahov. Pocit vlastnej dokonalosti nás natoľko presiahol, že
sme spochybnili aj život ako taký, čo nikdy neurobil ani Tvorca bytia...
Cez všetok náš malicherný hluk, počuť tlkot detského srdca.
No napokon ostalo len ticho. Mĺkvo. Prázdno.
UTÍCHLA MELÓDIA
Utíchol metronóm.
Aj melódia.
Aj prsty čo prebiehali cez struny
pokojne ležia na stole.
Pamätám sa,
zaznel som v noci.
Na chvíľku zosilnelo svetlo luny...
V tme som čakal.
V tme odchádzam.
Aj melódia.
Aj prsty čo prebiehali cez struny
pokojne ležia na stole.
Pamätám sa,
zaznel som v noci.
Na chvíľku zosilnelo svetlo luny...
V tme som čakal.
V tme odchádzam.
Utíchol metronóm.
Aj pár taktov melódie.
Vraj človek pred smrťou zažije
celý život v záblesku...
Aj pár taktov melódie.
Vraj človek pred smrťou zažije
celý život v záblesku...
Mne patril len jeden súzvuk tónov,
ďalej už neputujem.
Môj akord bol krátky.
Nestihol som sa nadýchnuť.
Nič teda nemám, nič neľutujem...
ďalej už neputujem.
Môj akord bol krátky.
Nestihol som sa nadýchnuť.
Nič teda nemám, nič neľutujem...
USPÁVANKA NENARODENÉHO
Posielam ti mesačný lúč
do tvojej studenej noci.
Možno si ma mohla chrániť,
no teraz budem ja za teba prosiť.
do tvojej studenej noci.
Možno si ma mohla chrániť,
no teraz budem ja za teba prosiť.
Zlož svoju unavenú hlavu,
je čas ísť spať.
Možno sa stretneme v sne,
nemusíš sa o mňa báť...
je čas ísť spať.
Možno sa stretneme v sne,
nemusíš sa o mňa báť...
Aj keď nemohol som vstúpiť na túto zem,
to neznamená, že ťa nemilujem...
Aj keď ti nenaplním náruč a neuvidím deň,
to neznamená, že ťa nemilujem...
to neznamená, že ťa nemilujem...
Aj keď ti nenaplním náruč a neuvidím deň,
to neznamená, že ťa nemilujem...
Posielam ti mesačný lúč
do tvojej studenej noci.
Možno si ma mohla chrániť,
no teraz budem ja za teba prosiť.
do tvojej studenej noci.
Možno si ma mohla chrániť,
no teraz budem ja za teba prosiť.
Zavri svoje uplakané oči,
čo sa stalo sa viac nezmení.
No stále je nádej
v odpustení...
čo sa stalo sa viac nezmení.
No stále je nádej
v odpustení...
Aj keď nemohol som vstúpiť na túto zem,
to neznamená, že ťa nemilujem...
Aj keď ti nenaplním náruč a neuvidím deň,
to neznamená, že ťa nemilujem...
to neznamená, že ťa nemilujem...
Aj keď ti nenaplním náruč a neuvidím deň,
to neznamená, že ťa nemilujem...
© Tvorivá skupina POETICA MUSICA
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára