O DÁVANÍ
A potom povedal jeden boháč:
Hovor nám O DÁVANÍ.
A on povedal:
Hovor nám O DÁVANÍ.
A on povedal:
Dávate len málo, keď dávate zo svojich majetkov.
Len keď dávate zo seba samých, vtedy dávate naozaj.
Lebo veď čo iné sú vaše majetky než veci, ktoré zhromažďujete v obave,
že zajtra ich azda budete potrebovať?
Ale čože prinesie zajtrajšok priveľmi opatrnému psovi,
ktorý, idúc za pútnikmi do svätého mesta, zahrabáva kosti
do piesku púšte bez cesty?
A čo iné je strach z núdze než núdza sama?
Či strach zo smädu, keď je vaša studňa plná, nie je smädom,
ktorý je neuhasiteľný?
Sú takí, ktorí dávajú málo z toho množstva, čo majú –
a robia to, aby si získali uznanie, a táto ich skrytá túžba robí ich dary
nešľachetnými.
A sú takí, čo majú málo, a dávajú to všetko. Toto sú tí, čo veria v život
a v štedrosť života, a ich truhlica nikdy nie je prázdna.
Toto sú tí, čo dávajú s radosťou a táto radosť
je im odmenou.
A sú takí, pre ktorých dávať je utrpením a toto utrpenie je ich krstom.
A sú takí, ktorí dávajú a nepociťujú pri tom bolesť ani nehľadajú radosť,
ani si neuvedomujú, že konajú šľachetný skutok; títo dávajú tak,
ako myrta v údolí vydychuje svoju vôňu do šíreho priestoru.
Rukami takýchto hovorí Boh a ich očami sa usmieva na zem.
Je dobré dávať, keď nás o to žiadajú,
ale je lepšie, keď dávame vidiac potrebu.
A pre štedrého hľadanie toho, komu by daroval,
je väčšou radosťou než darovanie samo.
A či je niečo, čo by ste nedali?
Všetko, čo máte, bude raz rozdané: preto dávajte teraz,
aby čas dávania patril vám, a nie vašim dedičom.
Často hovoríte: „Ochotne dám, ale len tým, čo si to zaslúžia.“
Stromy vo vašich záhradách tak nehovoria, ani tráva na vašich pasienkoch.
Dávajú, aby žili, lebo odoprieť znamená zahynúť.
Veď ten, kto je hoden svojich dní a svojich noci,
je hoden aj všetkého ostatného od vás.
A ten, čo bol hoden piť z mora života,
je hoden naplniť si čašu z vášho malého potôčika.
A čo bude väčšou zásluhou než odvaha dostávať dôstojne,
s dôverou, ba s láskou?
A ktože ste vy, aby si ľudia pred vami rozorvávali hruď
a odhaľovali svoju hrdosť, aby ste mohli vidieť
ich dôstojnosť nahú a ich hrdosť poníženú?
Hľaďte, aby ste si najprv vy sami zaslúžili byť darcami a nástrojom dávania.
Lebo vedzte, že v skutočnosti život dáva životu –
a vy, čo si namýšľate, že ste darcami, ste len svedkami dávania.
A vy, ktorí dostávate – a dostávate všetci bez rozdielu –
neberte na seba ťarchu vďačnosti, aby ste nevložili jarmo
na seba i na toho, kto dáva.
Radšej sa povzneste spolu s darcom nad jeho dary
ako na krídlach; lebo myslieť priveľmi na svoju zaviazanosť
je to isté ako pochybovať o veľkodušnosti toho, ktorému
je štedrá Zem matkou a Boh otcom.
Len keď dávate zo seba samých, vtedy dávate naozaj.
Lebo veď čo iné sú vaše majetky než veci, ktoré zhromažďujete v obave,
že zajtra ich azda budete potrebovať?
Ale čože prinesie zajtrajšok priveľmi opatrnému psovi,
ktorý, idúc za pútnikmi do svätého mesta, zahrabáva kosti
do piesku púšte bez cesty?
A čo iné je strach z núdze než núdza sama?
Či strach zo smädu, keď je vaša studňa plná, nie je smädom,
ktorý je neuhasiteľný?
Sú takí, ktorí dávajú málo z toho množstva, čo majú –
a robia to, aby si získali uznanie, a táto ich skrytá túžba robí ich dary
nešľachetnými.
A sú takí, čo majú málo, a dávajú to všetko. Toto sú tí, čo veria v život
a v štedrosť života, a ich truhlica nikdy nie je prázdna.
Toto sú tí, čo dávajú s radosťou a táto radosť
je im odmenou.
A sú takí, pre ktorých dávať je utrpením a toto utrpenie je ich krstom.
A sú takí, ktorí dávajú a nepociťujú pri tom bolesť ani nehľadajú radosť,
ani si neuvedomujú, že konajú šľachetný skutok; títo dávajú tak,
ako myrta v údolí vydychuje svoju vôňu do šíreho priestoru.
Rukami takýchto hovorí Boh a ich očami sa usmieva na zem.
Je dobré dávať, keď nás o to žiadajú,
ale je lepšie, keď dávame vidiac potrebu.
A pre štedrého hľadanie toho, komu by daroval,
je väčšou radosťou než darovanie samo.
A či je niečo, čo by ste nedali?
Všetko, čo máte, bude raz rozdané: preto dávajte teraz,
aby čas dávania patril vám, a nie vašim dedičom.
Často hovoríte: „Ochotne dám, ale len tým, čo si to zaslúžia.“
Stromy vo vašich záhradách tak nehovoria, ani tráva na vašich pasienkoch.
Dávajú, aby žili, lebo odoprieť znamená zahynúť.
Veď ten, kto je hoden svojich dní a svojich noci,
je hoden aj všetkého ostatného od vás.
A ten, čo bol hoden piť z mora života,
je hoden naplniť si čašu z vášho malého potôčika.
A čo bude väčšou zásluhou než odvaha dostávať dôstojne,
s dôverou, ba s láskou?
A ktože ste vy, aby si ľudia pred vami rozorvávali hruď
a odhaľovali svoju hrdosť, aby ste mohli vidieť
ich dôstojnosť nahú a ich hrdosť poníženú?
Hľaďte, aby ste si najprv vy sami zaslúžili byť darcami a nástrojom dávania.
Lebo vedzte, že v skutočnosti život dáva životu –
a vy, čo si namýšľate, že ste darcami, ste len svedkami dávania.
A vy, ktorí dostávate – a dostávate všetci bez rozdielu –
neberte na seba ťarchu vďačnosti, aby ste nevložili jarmo
na seba i na toho, kto dáva.
Radšej sa povzneste spolu s darcom nad jeho dary
ako na krídlach; lebo myslieť priveľmi na svoju zaviazanosť
je to isté ako pochybovať o veľkodušnosti toho, ktorému
je štedrá Zem matkou a Boh otcom.
© Kahlil Gibran
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára